Z médií a internetu sledujeme zábery z Budapešti — zábery ľudí, ktorí ukázali, že im záleží na slobode ľudí, ktorí sa nebáli.
Ľudí, ktorí vytiahli dúhové vlajky, aby bolo vidieť, že človek je stále slobodný niesť farby, ktoré nepoznajú hranice.
Táto vlajka však nie je len o farbách.
Predstavuje pestrosť a rozmanitosť.
Predstavuje slobodu a možnosť byť sám sebou.
Predstavuje rovnosť v právach a dôstojnosť pre všetkých ľudí — bez ohľadu na sexuálnu orientáciu či rodovú identitu.
A práve tá farebnosť, tá otvorenosť, to prijatie z nás robí ľudí.
Nie múry, nie uniformy, nie zákazy, ale farby.
Farby, ktoré nehovoria: „takto musíš“, ale iba: „takto môžeš, ak si to ty“.
Preto sa chcem v tomto blogu venovať tejto vlajke.
Vlajke, ktorá je o slobode.
O prijatí.
A ktorá v skutočnosti nie je nebezpečná.
Keď sa na to pozrieme hlbšie, zistíme, že tie skutočne nebezpečné vlajky tu už viseli – nie raz.
Viseli tu za Prvého slovenského štátu, za Hlinkovej gardy, za TIS-u.
Boli to vlajky, pod ktorými na železničných staniciach čítali mená ľudí, ktorých odvádzali — do transportov, do vagónov, do miest, z ktorých sa málokto vrátil.
Ľudí, ktorí len ticho stáli a držali sa za ruky, lebo čo iné im zostávalo.
Boli to vlajky, ktoré sa vešali na budovy, keď iní podpisovali papiere, kde sa rozhodovalo, kto je ešte človek a kto už iba číslo.
Pod nimi sa písali zákony, ktoré rozdeľovali, brali, posielali preč.
Tam sa lámali životy, tam mizla dôstojnosť.
Potom prišli ďalšie vlajky.
Tie červené – ktoré nás učili mlčať.
Pod nimi sa zatýkalo za myšlienku, za slovo, za pesničku.
Ľudia mizli v noci, lebo mali nesprávny názor, nesprávnu knihu, nesprávneho známeho.
Dnes to možno znie ako vzdialená minulosť.
Väčšina z nás to nezažila — len z rozprávania, z kníh, z múzeí.
Ale práve preto by sme na to nemali zabudnúť.
A dnes tu visí iná vlajka.
Vlajka, ktorá nikoho neodváža.
Neposiela do táborov.
Nepíše zoznamy.
Nestavia šibenice.
Je to len vlajka, ktorá hovorí, že sloboda patrí všetkým.
Že každý má právo na svoj život, na svoje miesto, na svoju farbu.
Že nikto by nemal byť menej len preto, že je iný.
A tak mi príde zvláštne, že práve táto vlajka je dnes pre niektorých taká nebezpečná.
Že sa jej boja viac, ako sa kedysi báli tých, ktoré skutočne brali životy.
Možno preto, lebo táto vlajka nám zrkadlí našu vlastnú schopnosť prijať druhého človeka.
A to je niekedy ťažšie, ako pokloniť sa hociktorej inej zástave.
Táto vlajka neprikazuje stáť v pozore.
Neprikazuje salutovať.
Neprikazuje spievať hymny.
Neprikazuje byť rovnaký.
Táto vlajka nám len dáva priestor –
– priestor na slobodu,
– na pokojné bytie,
– na ľudskosť.
A možno práve preto je hodná toho, aby visela.
Nie ako povinnosť, ale ako tichá pripomienka,
že viac než na uniformách či heslách
záleží na tom, či dokážeme byť ľuďmi.
