Sú chvíle, keď sa človek pozrie na svet a má pocit, že kráča vpred — že spoločnosť prekonala bariéry minulosti, že už neblúdime v temnote vlastných strachov a predsudkov. A potom príde okamih, keď sa ukáže, že tie tiene sú stále tu. Dlhé, húževnaté a tiché, ako pavučina, ktorá pokryla steny našich myslí.
Dnes som si prečítal výsledky prieskumu verejnej mienky na Slovensku. Pýtali sa ľudí na ich postoj k inklúzii, na to, čo by im prekážalo vo všedných situáciách každodenného života. Až 46 % opýtaných uviedlo, že by im vadilo, keby si k nim vo vlaku alebo autobuse prisadol Róm. Nie špinavý Róm, nie agresívny Róm, nie Róm, ktorý by pľuval na zem alebo sa správal nevhodne. Jednoducho Róm. Človek.
Tá otázka nestála na tom, či ide o slušného alebo neslušného spolucestujúceho. Netýkala sa zápachu, hlučnosti, ani žiadnej konkrétnej vlastnosti. Pýtala sa na človeka, ktorý sa od nás líši iba pôvodom. A to prekážalo takmer polovici ľudí.
Ešte viac ma zasiahlo zistenie, že až 70 % opýtaných by bolo proti sobášu svojho dieťaťa s Rómom alebo Rómkou. Sedem z desiatich ľudí by sa postavilo proti niekomu, koho možno ani nepoznajú — nie pre jeho činy, nie pre jeho povahu, ale pre to, kde sa narodil a ako vyzerá.
Smutne mi to pripomenulo detstvo. Pamätám si, ako na prvom stupni základnej školy sedeli rómske spolužiačky vždy v prvej lavici pri dverách. A pamätám si tiež, ako nás pani učiteľka za trest posielala sadnúť si k nim. Trest. Sadnúť si k spolužiačke, ktorá nič neurobila, okrem toho, že bola Rómka. Pamätám si ten pocit — ako sme si sadali na samý okraj lavice, takmer v strachu, aby sme sa ich náhodou nedotkli. A ak sme tam náhodou zostali sedieť dlhšie, začali sme hrať divadlo — byť „frajerom“, ktorý si trúfol, aby nás trieda neodsúdila.
Keď sa na to dnes pozerám, je mi to hanba. Hanba za spoločnosť, ktorá takéto správanie umožnila. Hanba za učiteľku, ktorá v tom nevidela problém. Hanba za seba, že som bol súčasťou tejto pokrivenej hry.
Viem, niekto si teraz možno pomyslí: „Ale veď Rómovia sú často hluční, neprispôsobiví, robia neporiadok, smrdia…“ Lenže tento prieskum sa nepýtal na hlučného človeka. Nepýtal sa na človeka, ktorý by sa správal nevhodne. Pýtal sa na Róma. Človeka, ktorý si k vám jednoducho prisadne.
A práve tu sa ukazuje skutočný problém. Problém, ktorý nie je „v nich“, ale v nás. V predstavách, ktoré sme si osvojili, a v príbehoch, ktorým sme uverili. V strachoch, ktoré sme zdedili ako staré haraburdie — a s ktorými sme sa nikdy nevyrovnali. Je pohodlné ukázať prstom na druhého a povedať: „On je ten problém.“ Ale nepohodlie, ktoré cítime, často nesúvisí s tým druhým. Súvisí s tým, ako málo poznáme sami seba.
Nie každý dostal rovnakú štartovaciu čiaru. Nie každý mal domov, v ktorom bolo teplo, pokoj a vedenie. A nie každý dostal možnosť ukázať, kým je, keď ho svet už vopred zaradil tam, kde nikdy nechcel byť.
Spoločnosť sa neláme v revolúciách. Láme sa v tichých rozhodnutiach — kto si ku komu prisadne, koho pozdravíme, koho vylúčime. Práve v týchto chvíľach sa ukazuje, či sme skutočne pokročili. Alebo len kráčame v kruhoch.
A je smutné, že po revolúcii, keď sa nám otvorila história a mali sme možnosť hlbšie pochopiť slová ako rasizmus, diskriminácia, xenofóbia, tieto slová nám na chvíľu zazneli v ušiach, ale čoskoro sa z nich stali len prázdne frázy, ktoré sme zapudili. História nás musí učiť, ale na to, aby sme sa poučili, potrebujeme byť ochotní vrátiť sa k minulosti, pozrieť sa do jej zrkadla a vidieť, čo nám chce odhaliť.
Naše predsudky nie sú len problémom morálky. Sú problémom pravdy. Lebo kým budeme pozerať na druhého cez filtre strachu a predpojatosti, nebudeme schopní vidieť skutočného človeka. A bez toho nemôžeme byť ani skutočnou spoločnosťou.
