Niektoré dni nás postavia pred zrkadlo. Nie také, ktoré nám lichotí. Ale také, ktoré ukáže, ako hlboko sa môže otriasť to, čo sme považovali za pevné.
Pravda, sloboda, dôstojnosť – veľké slová, ktoré si často vyslovujeme tak ľahko, až si neuvedomíme, že z nich medzitým môže zostať len prázdna škrupina.
To, čo dnes sledujeme v mediálnom priestore, nie je len otázkou zmien na obrazovke. Nie je to len o tom, kto kde moderuje, alebo kto si založil vlastný kanál. Je to tichý, ale výrečný posun. Z médií miznú hlasy, ktoré sa nebáli hovoriť nahlas. Hlasy, ktoré sa nebáli pomenovať veci pravými menami. Hlasy, ktoré boli pre niekoho možno nepohodlné.
Stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo Viktorovi Vinczemu. Novinárovi, ktorý si zachoval chrbtovú kosť, aj keď to znamenalo odchod z veľkého spravodajstva. Nie preto, že by zlyhal. Práve naopak – preto, že vytrval. A nebol jediný. Viacerí skúsení redaktori a moderátori dnes pokračujú sami – nie z rozmaru, ale z potreby zostať verní svojmu poslaniu.
Moderátori – skutoční moderátori – nie sú len tváre na obrazovke. Sú mostom medzi udalosťou a divákom. Medzi faktom a vedomím. Nesú svetlo – a my si často neuvedomujeme, že to svetlo môže byť kedykoľvek zhasnuté. Stačí jedno rozhodnutie zhora. Jeden „nevhodný“ formát. Jeden status, ktorý niekomu nesedí.
A keď stratíme týchto ľudí, stratíme viac než len známe hlasy. Stratíme istotu. Stratíme pravdu. A bez pravdy stratíme aj smer.
Začneme žiť v priestore, kde sa realita ohýba podľa potreby. Kde už nebude jasné, čo je lož a čo je skutočnosť. Kde polopravdy budú predkladané ako fakty a manipulácia sa bude volať „názorová pluralita“. A to nás stiahne na dno.
Nie na dno ekonomické, ale na dno vedomia. Na dno ducha. Dno, kde sa prestaneme pýtať, čo je správne, pretože už nebudeme vedieť, čo to znamená. A to je dno, ktoré Slovensko pozná. Pred rokom 1989 sme tam boli. A verte – nikto rozumný sa tam nechce vrátiť.
A ak si myslíte, že preháňame, že tieto slová sú príliš dramatické, pozrite si film Vlny. Je to film o tom, ako sa stratila pravda. Ako prišla okupácia. Ako prišla cenzúra. Ako sa z moderátorov stávali nepriatelia režimu len preto, že hovorili to, čo videli.
Bol som na tomto filme v Karlových Varoch. Na festivale, kde po premietaní nasledoval tridsaťminútový potlesk. Nie povinný. Nie hraný. Úprimný. Boli tam slzy. Slzy ľudí, ktorí si to obdobie pamätajú. Generácia, ktorá vie, čo to znamená, keď sa vám pravda stráca pred očami.
A preto to nedovoľme. Nedovoľme, aby sa to zopakovalo. Aby sa zamlčala inakosť, aby sa umlčali otázky. Pretože ak prestaneme počuť pravdu, môže sa stať, že ju už nikdy nerozpoznáme.
Tento film je svetový. Nie len kvôli spracovaniu, ale kvôli posolstvu. Pozrite si ho. Možno pochopíte. Možno zmeníte názor. A ak nie – tak aspoň budete vedieť, že v hĺbke srdca vám to nie je jedno. A že možno len tvrdohlavosť vám bráni to priznať. Ale aj tvrdohlavosť sa dá zmeniť, keď ide o niečo dôležité. Keď ide o život. O svetlo. O pravdu.
Preto musíme hovoriť. Musíme sa postaviť. Nedovoľme, aby sa z ľudí ako Viktor Vincze či Michal Kovačič stali len spomienky. Nie sú dokonalí. Ale sú statoční. A to dnes nie je málo.
A rovnako statoční sú aj ďalší – mnohí redaktori, moderátori a novinári, ktorí odišli z verejnoprávnej televízie, z rozhlasu, ale aj z iných médií – pretože sa nechceli vzdať svojej profesijnej etiky, odvahy a svedomia. Ich mená možno nepoznáme všetci, ale ich rozhodnutia majú hodnotu. Vďaka nim tu ešte stále zostáva nádej, že žurnalistika môže byť službou verejnosti – a nie moci.
Toto nie je len o médiách. Toto je o tom, akú krajinu chceme. Či takú, kde sa pravda hovorí nahlas – alebo takú, kde sa šepká za dverami. Či takú, kde sa novinári môžu pýtať – alebo takú, kde sa im prikazuje, na čo sa pýtať nesmú.
Keď stratíme týchto ľudí, stratíme pravdu. A ak stratíme pravdu, stratíme aj sami seba.
