"Vstávajte! Vstávajte, lebo zmeškáme!" ... šepkal malý pri posteli.
" No tak! Nie že kvôli vám to nestihnem!" ... tak to nás oboch už skutočne prinútilo minimálne k sedu na posteli. S manželom sme sa na seba pozreli a so vzájomným pochopením sa jeden po druhom prestriedali v kúpelni.
Malý už vychystaný - umytý, oblečený do thermoprádla, sedel na kraji postele a zhlboka dýchal..
"Čo je, zlatko, je ti zle?"..reagovala som na jeho dýchanie.
"Neruš ma, len sa sústredím!".. odvetil a ďalej s upretým pohľadom na jeden jediný bod, zhlboka dýchal..
"Tak vážení! Ideme na to! "- vstal z postele, pohľadom naznačil, že by sme sa mali vymotať von dverami a o pár sekúnd sme už kráčali cez hotelovú halu.
Krik, smiech, plač a zmes iných ďalších emočných výlevov sa niesla recepciou, reštauráciou, až von na parkovisko. Nadšenie a očakávanie v očiach detí bolo na jednej strane sledovať veľmi mile! Na druhej strane - aspoň chvíľu sa sústrediť na to, aby sme pomedzi ne bezpečne vycúvali z areálu hotela - bolo vyčerpávajúce.
Vonku svietilo slniečko, lúče nás šteklili na tvári a prvému ozajstnému preteku to dodávalo na pozitívach.
Malí lyžiari sa pripravovali na svoj veľký deň - každý chcel byť víťazom! Poniektoré decká ledva dosahovali sto centimetrov, zdalo sa, že v lyžiarkach sa prevrátia na zem a preto bolo rozumnejšie postaviť ich na lyže - bolo to úsmevné, avšak pohyb na lyžiach im takéto trampoty nespôsoboval! Všetci poskakovali pri vleku a s obutými minilyžiarkami i minilyžami sa tmolili popod zjazdovku.
Nám všetkým zamŕzal úsmev na perách pri pohľade na strmý tiahly svah v Čiernom Balogu. Aj mňa tento pohľad presvedčil o tom, že svoje lyže z boxu auta nevyberiem.
"Wooou - to je strmák!!!! Jas a už tak teším! "- džavotal malý.
"Trúfaš si? Určite chceš lyžovať?" - opýtala som sa.
"No a! To bude parádička!!! " odpovedal malý a utekal za tatíkom doladiť prilbu, okuliare, skontrolovať lyže a paličky.
Odhodlanie, s akým sa drobci stavali do rady na vlek a pohľady očičiek smerujúcich na samotný vrchol zjazdovky si zaslúžili obdiv.
Postupne sa vytrácali s trénermi z dohľadu rodičov a nám neostávalo nič iné, len čakať!
Onedlho sme mohli sledovať malé bodky pohybujúce sa v hadovi oblúkmi po snehobielej trati.
Zaúradovala tréma - veď vidieť svet z vrchu kopca sa zdalo predsa len hrozivejšie. Malé guľky sa snažili celou silou ovládať lyže a zostupovať hrdo nadol. Ani jedno nepustilo slzičku a odvážne sa pasovalo s každým metrom! Čím viac metrov zdolalo, tým istejšie boli zrazu jeho pohyby, tým rýchlejšie sa rútilo zjazdovkou a bolo fascinujúce pozorovať, ako sebavedomo sa všetky blížia! Niektoré len mesiac - dva na lyžiach a výkony tak mohutné, že aj my dospelí sme ostali zahanbení I pyšní zároveň!
Je neuveriteľné, ako sa deti vedia prispôsobiť, ako dokážu prekonávať prekážky a strach, ako rýchlo sa učia a ako sa navzájom vedia motivovať.
Hoci mali za sebou len rozjazd - preteky si užívali absolútne na sto percent a v ten deň bol skutočne každý víťazom. Prekonal svoj strach, posilnil vôľu a posilnil chuť zabojovať! Najväčšou odmenou bola i tak náruč a hrdosť rodičov za cieľovou čiarou!
