Autá z oboch strán okolo nej opatrnejšie premávali, prechod pre chodcov asi o 10 m ďalej zíval prázdnotou... I ja som z opatrnosti pribrzdila, zapla výstražné a pomaly sa blížila k odvážlivcovi na strede cesty – vykľula sa z toho postaršia ženička, zmätene hľadela raz na jednu - raz na druhú stranu. Spočiatku som mala v úmysle pustiť ju samozrejme aj mimo prechodu pre chodcov – zastavila som vozidlo a čakala. Pani urobila dva kroky vpred, potom pozerala na moje auto, zrejme na ňu nepôsobilo dôveryhodne – rozhodla sa totiž vrátiť späť ku stredovej čiare. To už zastavil aj vodič oproti a situácia sa zopakovala. V snahe pomôcť a hlavne sa aj pohnúť ďalej – za mnou už stálo pár netrpezlivejších vodičov – som odopla pás, vystúpila z vyhriateho sedadielka a s úsmevom i pochopením pristúpila k starej pani.
„Tetuška, poďte, pomôžem Vám na druhú ......“ nestihla som dopovedať. Iniciatívna tetuška na mňa zaútočila taškou, ledva som uhla a začala kričať o pomoc. To už našťastie vystúpil aj pán z oproti stojaceho auta a opatrne sa približoval. Svoju spásu našla pani práve u ňho: „chce ma uniesť ...“ posťažovala sa mu, zavesila sa mu na ruku, previedol ju cez cestu a mne - nechápavo usadenej späť na teplom sedadle oznámil „ ... babenka sa zľakla, asi pozerá kriminálky...“
„ Ako prosím?“ – zatriasol sa mi hlas – k autu sa priblížilo pár ľudí a pani mi ešte stále hrozila päsťou.
„ Zľakla sa, máte čierne auto, tmavé sklá ..... bála sa, že ju chcete uniesť“ - usmial sa.
Sledovala som ako všetci nastupujú do svojich tátošov , ešte s roztrasenými kolenami som naštartovala a vyrazila smerom do práce... tam som sa však nedokázala sústrediť ešte hodnú chvíľu na nič iné, len útok starej dámy ........
Dnes sa nad tým len usmievam a hoci každý deň prechádzam „miestom činu“ , dotyčnú pani som tam už nikdy nevidela. Snáď ju neuniesol niekto iný....
