Posolstvo.

Sledovala som jeho bacuľaté pršteky – v ruke zvieral ceruzu a jej hrot sa vrýval do mäkkého bieleho papiera. Sústredene vpisoval písmenko po písmenku do slov…. “Nepozeraj sa! To je tajné!” – pohľadom aj tónom hlasu mi dal jednoznačne najavo, aby som sa láskavo zaoberala niečím iným.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Prestala som sledovať čas, užívala som si ticho a pokoj…

Začula som cupotanie ku vchodovým dverám . O pár sekúnd už na mňa gánil šibalskými očami a potmehútskym úsmevom na perách: “Zdalo sa mi, že niekto klopal, pôjdeš otvoriť?”

Tušila som, že ide o nejakú “tajnú misiu”. Otvorila som dvere – na zemi ležala obálka. Skôr než som stihla, už ju zvieral v rukách a vtláčal ju do tých mojích.

“To je pre teba! Máš poštu.” – oznámil mi a v jeho očiach sa zráčilo obrovské očakávanie.

“No tak, čítaj!” – vyzýval ma.

Usadila som sa a očami prebehla prvé riadky – tancujúce písmenká sa mi mihotali pred očami a tie jeho, plné nedočkavosti ma pozorovali a takmer hypnotizovali. Práve som držala v ruke ten najkrajší list!