Tragédia, ktorá v úvode súťaže vyvolala nesmierny žiaľ a emócie – slzy, ktoré sa kotúľali pri TV i na spomienkových miestach po celom svete, boli spočiatku pre jeho malú hlavičku veľkým otáznikom... Ubehlo pár týždňov a vybrali sme sa na zápas …. Bol pochybovačný, bolo preňho nepochopiteľné, že hokej sa hrá aj bez najlepšieho hokejistu... Svojsky to komentoval cestou na štadión – stavili sme sa v potravinách, veď k dobrému športovému vyžitiu patrí niečo na pitie i chrumkanie - chválil sa všetkým prítomným: „ .. musím si kúpiť nejakú sladkosť, mám nervy, idem na hokej a to som zvedavý, ako ho budú tí machri hrať, keď môj najlepší hokejista Paľo Demitra už tam nebude ... „
Samozrejme po celom prehodnotení a komentári tejto tragédie jeho očami sme sa konečne dostali na ulicu a rozžiarenými očkami sledoval, koľko ľudí sa ide pozrieť na hokej s ním.
Všetkým sa prihováral, vysvetľoval, že on drží palce čiernym, lebo to sú popradské levi, v rúčkach niesol sviečku, ktorú sme pred zimákom zapálili pre Paľa a zmizli sme v dave fanúšikov.
Pri spustení hymny levov sa neudržal na uzde – zatancoval, zaspieval a povzbudzoval : „ ...pokémoni hrajte.... popradské levi ste lepší.... „
Jeho nálada sa menila podľa stavu zápasu - „ nevzdávajte sa, poďme , poďme...“ povzbudzoval s ostatnými.
Zápas sa pre Levov skončil prehrou a malému sa očká zaliali slzami.
Cupkal smerom k východu, zrejme celú situáciu prehodnocoval... Vysvetľovali sme mu, že taký je šport, že raz je to o výhre, inokedy o prehre, trvalo mu chvíľku, kým sa s tým zmieril.
Nadýchol sa, veľavravne premeral dav, v ktorom sme stáli a vyhlásil: „ Takže teraz začnem trénovať, budem takým hokejistom ako bol Demitra a nabudúce vyhráme, vážení a milí!“
Cestou zo štadióna som sledovala, koľko detí , celých rodín kráča ulicou, koľko rôznych emócií sa valí okolo nás a musím uznať, že hoci sa mi na ten hokej moc nechcelo ísť, napokon som rada... Mám pocit, že hokej pod Tatrami prináša viac príjemnej eufórie a chuti držať spolu … Bola som milo prekvapená i úrovňou služieb, organizácie a kultúrou povzbudzovania, v prvom rade však samotným hokejom – ktorý prilákal všetky vekové kategórie a podľa značiek áut - od Michaloviec až po Bratislavu.
Neostáva mi nič iné, len si priať, aby sezóna chlapcom vyšla, aby hokej v Poprade motivoval deti podobať sa na svoje idoly, ktoré teraz môžu sledovať z blízka – dokonca výnimočne v dvoch domácich popradských mužstvách. A čas ukáže, či to so zámerom – byť najlepším hokejistom – myslí vážne i náš syn... Kto vie?
