Poviem uprimne, ked nam v Zaluzi hovorili, aky bude nas zivot uzasny, ked budeme abstinovat, ale zaroven tazky, lebo zavislymi budeme cely zivot a ten cervicek pokusenia, ta jedna pazrava bunka v mozgu, tam stale bude, selektivne som prijala len tu prvu cast. Ze mi bude dobre, ze sa vsetko da, ze sa opat zaradim do zivota ako nic, ze pride praca, rodina, deti... Asi preto, aby som dokazala byt motivovana, pretoze prijat myslienku, ze to bude aj tazke, by ma v prvych tyzdnoch liecby tazko presvedcilo, ze sa naozaj liecit chcem...
To, aka je realita obcas kruta, aj ked ste triezvy, zistujem az teraz vonku. Tym, ze prestanete pit, brat drogy, gamblovat, alebo cokolvek ine, sa z Vas automaticky nestane ani vazeny clovek, ani milionar, ani praca Vam nepadne z neba (ako to niekedy vyznieva na AA kluboch), ani Vasi pribuzni sa nezmenia... Vsetko zostane po starom tam vonku, zmeneni sa vratite akurat vy.
Na druhej strane je ten triezvy zivot nesmierne krasny, ked sa nemusite hanbit, skryvat flase, klamat, ked (v mojom pripade) dokazete prejst po ulici. Ano, len obycajna chodza je pre mna uzasna, kedze som zazila stavy, ze som nebola schopna sa zdvihnut z postele, pripadne v tych pociatocnych stadiach som dokazala chodit len s nejakym tym promile...
Je tak vela veci, ktore uz v zivote nemozem... Nemozem sa chytit poharika, dokonca ani nealkoholickeho piva, ci rumovych praliniek, ak chcem zit. Nemozem sa len tak hocikedy najest, obcas sa prejest, lebo stale velmi bojujem s bulimiou. Su dni, kedy je to tazsie, a ja cely den nedokazem mysliet na nic ine ako na jedlo. Vtedy je moj den len o ranajkach, o desiatej, obede... A musim si pritom davat sakra pozor, kolko toho zjem, lebo niekedy staci jeden bonbon, ktory som nemala v plane zjest, a uz mi je vsetko jedno a jedine, co chcem, je ist rychlo zvracat. Casto, ked idem po jedle do kupelne, napadne ma akosi automaticky, ze to musi ist von.
Pamatam si na dni, kedy som plakavala, pretoze som sa tych obsesivnych myslienok nedokazala zbavit a dokonale ma to vycerpavalo. Snazila som sa zamestnat ako sa dalo, no nepomahalo. Aj teraz to ide len velmi pomaly, den po dni sa to o kulilincek zlepsuje a strach z jedla a myslienok nan pomaly slabne.
Taktiez si nemozem len tak supnut hocaku tabletku, ked ma nieco boli. Mam liekovu zavislost, a uz nikdy nemozem uzivat najpredpisovanejsiu skupinu liekov pri depresii, napriek tomu ze sama mam stredne tazku depresivnu poruchu.
Tym som prisla o 3 veci, ktore mi pomahali zbavovat sa napatia, kym som sa naucila zbavovat sa ho inymi sposobmi.
Ale zaroven som dostala druhu sancu zacat odznova, a vlastne mozem vsetko. Jedine co nesmiem, je podlahnut a zanedbat pracu na svojej abstinencii...
