Prípadne sa vám môže stať, že sa snažíte pomôcť staršej dôchodkyni o palici dostať sa po strmých schodoch hore (pri starších typoch autobusov). Uvedomíte si však, že stojíte za ňou a aj keď veľmi chcete, tak vaša pomoc vyzerá skôr ako komické "máchanie" rukami bez reálnej pomoci, no v duchu si poviete, veď ju predsa istím! V tom z hora dobehne akási pani, ktorá dôchodkyni pomôže, keď už je takmer hore. Vás však s rozhorčeným pohľadom nazve nevychovaným sedlákom, ktorý babičku takmer zvalcoval pritom, ako sa ju snažil obehnúť. Potom nasleduje 15 sekúnd hanby. Premeriava si vás takmer celý autobus a nechápavým pohľadom vás odsudzuje. Zároveň je tam cítiť aj úľavu, pretože väčšina z týchto ľudí si vydýchne, že nie je na vašom mieste a na chvíľu sa celý autobus zomkne v pute moralizmu. Ale netreba zúfať, je to len chvíľkový stav, potom sa každý opäť stará sám o seba.
V MHD môžete stretnúť viacero typov dôchodcov. Určite ich netreba hádzať do jedného vreca a preto som si ich dovolil zaradiť do niekoľkých základných kategórii:
Prvou kategóriou sú príjemní dôchodcovia. Sem patrí stará škola gentlemanov, ktorá však túto vychovanosť nepreukazuje cez poučovanie a kritizovanie okolia, ale na základe vlastného príkladu. Ako ich odhaliť? Ponúknite im vaše miesto a buď vám s úsmevom poďakujú a usadia sa, alebo vás odbijú vtipom typu: " ja mám ešte mladé nohy, len seďte." Máte pri nich pocit, že by uvoľnili miesto akejkoľvek žene v autobuse, či už mladšej alebo staršej. Do tejto kategórie zaraďujem aj usmievavých zhovorčivých dôchodcov a dôchodkyne, ktorí majú nepochybne svoje starosti, ale nepočujete ich celú cestu sa len sťažovať na niečo.
Ďalšou kategóriou sú ťažkoodhadnuteľní dôchodcovia. Ponúknete im miesto, no oni ho odmietnu. Pritom však vidíte, že by si v skutočnosti radšej sadli, ale neurobia to a snažia sa tváriť rovnako ako predtým, než ste im to miesto ponúkli. Prípadne vám povedia, že vystupujú na najbližšej zastávke. Keď je však kalamita v Bratislave(čiže už od 0,5 až 1 cm snehu na cestách), tak aj tá najbližšia zastávka je pekne ďaleko.
Poslednú kategóriu, kategóriu nepríjemných dôchodcov sa mi najlepšie odprezentuje na príklade včerajšej skúsenosti. Ráno som sa pobalil, sadol som na MHD a vybral som sa na vlak domov. Myslím, že študentom, ale aj neštudentom v Bratislave sú známe legendárne spoje 31 a 39. Keďže legendy si zaslúžia viac pozornosti, tak mi nedalo nepovedať k ním niečo viac. Pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím, tak sú to autobusové linky, ktorými sa môžete dostať z internátov na Mlynoch, do okolitého sveta. Legendárne sú v tom, že majú jedinečné schopnosti. V prvom rade sú čarovné. Je jedno koľko študentov vidíte čakať na zastávke, po odchádzajúcej 31 a 39 tam neostane ani nohy. Samozrejme niekedy tam ostane zopár nešťastníkov, ale to len preto, že sú ešte noví a nevedia ako to chodí, alebo nie sú dostatočne draví, pretože do vnútra sa dostane každý, kto naozaj chce. Pri pohľade na takýto "nasardinkovaný" autobus skúšajúci flexibilitu študentov bežný smrteľník len neveriacky pokrúti hlavou. Matematik by zhodnotil, že objem je "sviňa" a dobiehajúci obyvateľ Mlynov, len nešťastne skonštatuje, že ešte to mohol stihnúť! Tieto linky nepochybne zbližujú ľudí , keďže pri prudkých zákrutách sa nemusíte ani držať, lebo "huspeninový" efekt davu vás nepustí. A vyskytuje sa tu ešte jedna zaujímavá anomália. Pri bežných autobusových linkách to vyzerá tak, že autobus sa zapĺňa postupným naberaním ľudí. Niektoré autobusy sú na konečnej najviac plné, no pri týchto linkách to neplatí. Je to presne naopak. Na začiatku je populačná explózia, ktorá sa postupne prerieďuje.
V takejto situácii som včera ráno nastupoval na 31. Bol piatok, takže s batožinou som nebol jediný, no čo bolo horšie, v Bratislave napadlo pól centimetra snehu a to ešte ani neprestalo snežiť! Hneď som vedel, že je zle. Na zástavke Lafranconi sa to trošku preriedilo, no pribudlo niekoľko dôchodkýň. Predo mnou sa uvoľnili miesta, na ktoré som si ja, aj neznámy kolega vedľa položili batožinu. Z oboch strán nás však obkľúčili dve dôchodkyne. V prístupe k naším sedadlám im však zabraňovali priehradky vedľa sedadiel a cez tú húšťavu ľudí medzi mnou a nimi by si to vyžadovalo pekne komplikovanú rošádu, aby som umožnil sadnúť si aspoň jednej z nich a keďže o to na prvý pohľad nejavili žiadny záujem, tak som to ani neriešil. Zrazu som však vedel, že sa schyľuje k búrke. Naviazali vzájomný očný kontakt a začali viesť špecifický dialóg. Špecifický v tom, že to boli v podstate dva monológy narážajúce na nevychovanosť mládeže a úroveň vysokoškolákov. Obe vedeli o čom hovoria, len nerozprávali vzájomne, ale popod nos. Keďže som to už nevydržal, tak som jednej z nich povedal, že ak si chce sadnúť, tak stačí povedať...ja by som sa tam už nejako zložito poprekladal. Samozrejme ma odbila tým, že ona si nepotrebuje sadnúť, že narážala na tú druhú pani. Napokon neznámy spolustojaci vedľa mňa uvoľnil miesto pre tú druhú pani, ktorá bola k nemu bližšie a problém bol vyriešený. No zrejme to milej pani dôchodkyni číslo 1 nestačilo a tak začala kritizovať a poučovať ľudí okolo seba, kvôli nejakým hlúpym maličkostiam. Za ten čas sa mi však sformuloval odkaz pre dôchodcov tohto typu:
Nadávate na nevychovanú mládež a vravíte o ich nevychovanosti. Nevravím, že všetci sa správajú úplne podľa etikety, ale ja ako aj mnoho iných som bol slušne vychovaný a viem čo sa patrí a za prejav neslušnosti považujem, ak človek hľadí len na seba a vzniknutú situáciu rieši hundraním popod nos a osočovaním. Či starí, alebo mladí sme predsa ľudia a schopnosť vzájomne komunikovať a riešiť problémy by nám mala byť prirodzená. Ak chcete niečo-spýtajte sa. Dajte slušne najavo, čo si prajete, pretože nie vždy je ideálna situácia a človek s batožinou ma tiež čo robiť. Nemôže predsa sledovať, každého staršieho človeka v MHD a celú cestu premýšľať, či si chce sadnúť, alebo nie. Myslím, že prístupom nerobiť hneď zo všetkého problém a normálne sa opýtať, zistíte, že tá mládež nie je až taká nevychovaná, ako si myslíte.
