Nie som ateista, ale neverím konkrétnym prehláseniam inej žijúcej, či mŕtvej osoby, či dokonca osobnosti. Nemyslím si, že si to môžem dovoliť, práve naopak. Preto je také vzrušujúce byť odpadlík, byť iná, byť podivín. Niekedy niečo zamrzí. Lebo ľudia sa vás budú báť, to si treba uvedomiť. Budú vás síce možno ospevovať, ale takmer nikto vás nebude nasledovať. Ani pokračovať cestou s vami. Na osamelosť som si už predsa len zvykla, ale vždy zabolí podraz a rana rovno medzi (hnedé) oči. Dievča s nonstalgicko-nonšalantným výzorom zo starej olejomaľby mi raz vytmavilo, že som výnimočne silná osobnosť. Neviem, no minimálne taká, ktorej radi ubližujú. Som bojovník, veľký a sklamaný a práve to ma ženie vpred priveľmi rýchlo... Niečo vo mne horí a ja sa niekedy bojím zadusenia dymom. Presne vo chvíľach, keď príde rana, všetky otvory na vzduch sa uzavrú ako komíny a prichádza práve štipľavý a otrávený dym.
Možno by som chcela vyjadriť, aby mi už nikto neubližoval. Mám silný pocit, že veľa z toho si nezaslúžim. Ja nikomu vedome niečo podobné "nevystrájam", takže ani satisfakcia nie je taktná. Aj keď som v hĺbke duše plná sarkazmu a cynizmu, klamstvo vždy bolí. A samozrejme, ani tie impresie nejdú von potom tak ľahko a bezbolestne. Ale to je nič. :)
