Španielsko trochu inak

Keď sa povie Španielsko, bežný Slovák si predstaví nádherné palmové pláže, piesok, 30°, španielske víno či opálené Španielky či Španielov. Nikdy som síce nechápala prečo, ja som sa vždy zaujímala v každej krajine o pamiatky, hrady, kostoly, kultúru a prirodzený spôsob života domáceho obyvateľstva, ale keď to niekomu stačí ku šťastiu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)
Na pevnosti alcasaba
Na pevnosti alcasaba (zdroj: Foto: Peter G.)

Po mojom dvojtýždňovom pobyte môžem skonštatovať, že som kúsok zo španielskeho životného štýlu predsa len spoznala. Nebola som tam totiž na klasickej dovolenke v hoteli, ale na návšteve u kamaráta Peťa, ktorý je tam na študijnom pobyte a spôsob života Španielov má už teda dokonale zmapovaný.

Z môjho pobytu v Španielsku mám celkovo príjemný pocit, som rada, že som tam išla v tom čase, kedy som išla a mala som možnosť poznať inú krajinu. Komplikácie som zažila iba pri príchode a odchode, ako to už býva pri dovolenkách. Prvú paniku som zažila už pred odchodom. Môj cieľ v Španielsku bola Almeria, ospalé mesto na juhu Španielska veľkosti Trnavy. Dostať som sa tam mala tak, že priletím na letisko z Bratislavy do Alicante, z letiska sa dostanem taxíkom na autobusovú stanicu a tam by som mala nastúpiť na autobus smerujúci do Almerie. Pokiaľ som nastúpila na správny autobus, po 5 hodinách cesty ma mal na autobusovej stanici v Almerii čakať kamarát. Dosť dobrodružné, že? Ale nemali sme inú možnosť, lebo Peťovi už nezostalo na lístky a ja som mu tiež nemohla požičať, lebo som potrebovala peniaze na iné veci. Problémy začali už doma v Bratislave, keď som si hodinu pred odchodom na letisko "ocheckovala" len tak zo srandy, či sú miesta v autobuse z Alicante do Almerie ešte voľné. Mala som ísť na autobus, ktorý odchádza 3:15 ráno. Všetky miesta obsadené. Pozrela som ďalší, ktorý mal ísť 4:45 - jedno miesto voľné. Tak som sa ho snažila zarezervovať zaplatením kartou - 4 krát mi neprešla transakcia. A medzitým, čo som robila tieto kravinky, sa aj ten autobus na 4:45 obsadil. Ďalší autobus išiel 9:30 - tam sa našlo ešte posledné voľné miesto a to som si zarezervovala s maminou kreditkou. V praxi to znamenalo, že som mala 9 a pol hodiny čakať na autob. stanici v Alicante, keďže lietadlo malo mať prílet 23:50. Potom som si musela dávať veľký pozor na rozmery a váhu batožiny, aby som nemala nadváhu či nadrozmer príručnej, kto už letel nemenovanou írskou nízkonákladovou spoločnosťou, tak vie svoje. Na letisku som mala našťastie všetko v poriadku, usadili nás do letiskovej haly. V letiskovej hale sme my "privilegovaní" sedeli jednej miestnosti, kde nás bolo 5 a pol a tí ostatní sa tlačili v miestnosti, kde ich bolo 200. Ja som najprv nechápala, ale potom mi došlo, že ja som si vlastne zafajkla na nete pri rezervácii, že chcem byť medzi prvými pasažiermi na palube. Aj tak nám to nebolo nič platné, lebo lietadlo malo hodinové meškanie (klasika v nemenovanej leteckej spoločnosti), medzi tými druhými pasažiermi nastala "vzbura" a tak nás všetkých pustili naraz. Po prílete, keď nás "vypustili" z lietadla a vyzdvihla som si batožinu na letiska, sa ma zmocnila strašná bezradnosť z toho, že som v cudzom meste, štáte, a navyše neviem po španielsky ani ň. Spoliehala som sa márne na to, že sa na juhu dohovorím po nemecky, keďže tam chodí veľa turistov. Ani angličtina nezabrala, všetci mleli po španielsky a angličtinou som sa dohovorila iba na letisku a v banke. Prvé prekvapenie prišlo, keď som na postarších taxikárov na letisku "vypustila" angličtinu, nemčinu a oni len čumeli jak tela na nové vráta, samozrejme odozva žiadna. Tak som zavolala Peťovi, on vie perfektne po španielsky, nech to vybaví. Vybavil a za 15 minút som sedela na stanici v Alicante, kde ma odviezol dosť predražený taxikár, ktorý využil moju neznalosť ich jazyka a nechal si tringelt. Na stanicu v Alicante som prišla uprostred noci, mohlo byť asi pol druhej, všade tma, nikde ani nohy a ja sama na krpatej stanici s kufrom a príručnou taškou. Našťastie na stanici mala sídlo aj mestská polícia a pred budovou parkovali 4 policajné autá, polícia tam dohliadala a poriadok a sem tam krúžili okolo muži v uniformách. Keď som prišla do čakárne, aj som pochopila prečo. Ležali tam feťáci na zemi, ako keby boli doma v obývačke a dvaja čudní týpci, ktorí nevyzerali ani ako Španieli, ale skôr ako slovenskí cigáni, sa ma pýtali, či niečo nepotrebujem. Poslala som ich do teplých krajín a išla som ďalej do staničného bufetu aj s kufrom. Nemôžem si pomôcť, ale ten bufet mi úplne pripomínal ten na bratislavskej hlavnej stanici hneď za informáciami, iba s tým rozdielom, že nebol "na stojaka" a dal sa tam pozerať televízor. Zopár divných ksichtov tam sedelo pri pive a pozerali nejaký španielsky "akčák", čo práve išiel v televízii, ďalší týpek s vlasmi v cope hral na automate a čašník vyzeral, ako by ešte nemal ani občiansky preukaz. Tam som si dala jedno pivo a potom kávu. O 2:45 som už sedela poslušne na stanici na kufri, aby mi náhodou neušiel autobus. Ten dorazil po polhodinovom meškaní, postarší prešedivelý šofér ani jeho asistent mi nerozumeli po anglicky, keď som im ukazovala lístok, ktorý som mala mať na 9:30, či ma náhodou nezoberú na ten skorší, aby som tam nemusela čakať. Zase som volala kamarátovi, zase všetko vybavil, iba s menším háčikom- lístok som si musela znova kúpiť. Autobus bol poloprázdny, hoci na oficiálnej stránky Alsy bolo napísané, že mal byť plne obsadený. Cesta bola dlhá a nekonečná, neodvážila som sa ísť ani na toaletu, lebo keď vyhlasoval prestávku, tak som nerozumela a radšej som ostala pre istotu v autobuse, aby mi neušiel :) V Murcii ma zaujal arabský manželský párik - vystupoval Arab a za ním žena 5 krokov za ním. Arabi obsadili aj polovicu autobusu, bola som na juhu Španielska a tam ich bolo dosť. Na stanici ma kamarát našťastie čakal, takže som bola zachránená, teraz už len teplý čajík a pohladkať po hlavičke po tej strašnej ceste. Ešte v ten deň sme išli na prechádzku mestom, aby som videla semana santa (svätý týždeň). Je to sviatok, ktorý sa koná v tom týždni, kedy je Veľká noc. Španieli ako zarytí katolíci si samozrejme ctia tieto sviatky, najposvätnejší je pre nich Zelený štvrtok, vtedy je všetko zatvorené. V tomto týždni sa konajú v uliciach sprievody, kde ich účastníci chodia v kuklách a nosia pred sebou veľké kríže. Na ďalší deň sme boli pozrieť pevnosť Alcasaba, je to vlastne zrúcanina hradiska nad mestom. Kedysi v ranom aj neskorom stredoveku toto mesto obývali Arabi, ktorí tu zanechali po sebe pamiatky, pôsobivé sú arabské záhrady v alcasabe, mali sme možnosť pozrieť si ukážky arabskej architektúry či vecí každodennej potreby v múzeu v Alcasabe. Odtiaľ je nádherný výhľad na celé mesto a priamo pod pevnosťou na marockú štvrť. Pre turistov z EÚ je vstup na pevnosť zdarma. Keď sme povedali, že sme zo Slovenska, musel vrátnik dlho hľadať v zozname členských štátov:-) Predávajú tam množstvo suvenírov, ja som si kúpila s motívom Alcasaby. Návštevníkov môžu obťažovať omačky, ktoré sa "zhŕknu" okolo turistu a mňaukajú, až pokiaľ nedostanú jedlo. Ja mám síce mačky rada a doma chovám kocúrika, ale Peťovi ich prítomnosť vadila pri fotení objektov, tak sme ich odháňali. Na pláži sme sa boli opaľovať len 3 krát, lebo Peťo bol 1. týždeň chorý a ten ďalší bolo skôr pod mrakom. Inak bolo príjemne, začiatkom apríla teploty 20-28°C a chodili sme v tričkách a mikinách. Pôvodne plánovaný výlet do Maroka, kvôli ktorému som si aj brala pas, nám nakoniec nevyšiel, lebo by nás vyšiel 127€ na hlavu a kamarát by toľko odmietol dať za výlet, tak sme celé 2 týždne strávili v Almerii a videli sme trochu z Alicante pri odchode. Boli sme jeden večer na dvoch diskotékach a môžem vám povedať, že španielske diskotéky sú ničom. 80% hrali španielske pesničky a ďalších 20% komerčáky, žiadne techno ani hip hop ako u nás. Na diskotéky tam chodia podstatne staršie ročníky ako u nás, 20-30 roční ľudia sú bežným zjavom a nemajú problém sa ukázať ani 40-nici. Tínedžeri ako u nás v Dopleri na španielskej diskotéke nehrozia. Nemala som problém obuť si večer do ulíc baleríny, Španielky sú v priemere o 10cm nižšie ako ženy na Slovensku, ja som u nás so svojimi 166cm ako záhradný trpaslík, kým v Španielsku som bola medzi nimi vysoká. Ženu bez podpätkov som na diskotéke nestretla a aj tak boli s tými podpätkami skoro všetky nižšie odo mňa. A je tam aj viac moletných žien ako u nás, Španielky majú plnšie postavy ako slovenské ženy, takže ktorá máte komplexy z veľkého zadku, nech sa páči, v Španielsku budete hviezda. Čo sa týka španielských mužov, sú neuveriteľne príťažliví a Španieli z juhu sú úplne k nakúsnutiu;) Majú vycibrený štýl obliekania, akoby mal každý svojho osobného stylistu, Slováci sa teraz urazia, ale my sme vážne za nimi pozadu, v obliekaní sme dosť konzervatívni. A šaty robia človeka, možno aj pre toto sa mi zdali Španieli príťažlivejší ako naši muži. Mladí muži nosia rifle do polovice zadku spustené tak, že im odkrývajú celé spodky a tak poskytujú príjemný pohľad na zadoček, vyzerá to strašne sexy;) U nás som takúto módu ešte nevidela, možno to aj ku nám raz príde, potom sa máme na čo tešiť.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvý týždeň bol dosť nudný, pretože bol kamarát chorý, sedeli sme na izbe, pozerali české a americké komédie, zobrali si jednú plnú misu pukancov, do druhej chrumky a k tomu tinto de verano. Stihla som ochutnať aj malú chobotnicu, ktorú podávali ako prílohu k alko nápojom. Táto príloha sa volá tapa a sú jej rôzne druhy, v prímorskej reštaurácii mali prímorské tapas a v meste zase španielske špeciality, ako tortillu či plnený zemiak. Tieto morské špeciality boli cenovo dostupné, jedna tapa vás vyjde od 2,20 do 2,50€, kým v Bratislave sa za chobotnicu nedoplatíte a ešte vám ju aj zle pripravia. Osobne si myslím, že morské špeciality vedia správne pripraviť len prímorské krajiny. Za nevšedný zážitok pokladám aj návštevu almerijskej univerzity, kam ma kamarát zobral 2 krát na prednášku, bola som pozrieť aj v knižnici a videla som aj interiér celej školy. Je to jediná európska univerzita, ktorá sa nachádza priamo pri mori. Na celom pozemku sú sústredené všetky fakulty univerzity. Škola má vozopark ako celý aupark, aby sa tam pomestili všetky autá študentov, profesorov,...iba my sme sa vozili autobusom, ale mne to vôbec nevadilo, lebo aj ten autobus bol dosť luxusný na naše pomery, keď ho prirovnám k solarisom tak mu krivdím. V univerzitnej knižnici som našla na moje prekvapenie knihy z nemeckej gramatiky, lexikológie či dejín nemeckej literatúry, ktoré sa mi úplne hodia na štátnice, takže som si aj tam prišla na svoje a nenudila som sa ani v knižnici. Čo sa týka španielskej univerzity v Almerii, s našou univerzitou Komenského sa nedá ani porovnať, pritom je to tiež verejná univerzita, vybavenie priestorov modernou technikou, školské lavice a nábytok sú úplne nové, v škole funguje výťah, niekoľko jedální, kým u nás na Komenského sú 40-ročné lavice a o toaletách ani nehovorím, to je ako keby som porovnávala diamant s hovnom. Kamarát mi hovoril, že v Španielsku sa platí školné. Ako keby sa u nás neplatilo, my externisti si tak isto platíme školné a univerzita nedáva žiadne prostriedky na zveľadenie priestorov a nákup novej techniky. Musím spomenúť Moritza, Peťovho sympatického spolužiaka s Mníchova, s ktorým by si nejedna žena dala povedať, škoda, že sme sa videli len 2 minúty a nikoho nenapadlo pozvať ho na kávu :-( Keď už je reč o Nemcoch, pár dní pred odchodom sme sa zúčastnili na nemeckom festivale, Oktoberfeste v Almerii na španielsky spôsob, kde ponúkali nemecké pivo a špeciality, ako ružové, biele klobásy a rôzne druhy údenín, či nemeckých šalátov. Aj tie ceny boli špeciálne - 0,5l piva za 4€, velké pivo a klobásy za 8€. Tomu sa povie "ryža". My sme si dali jedno malé napoly a márne sme čakali, či nestretneme náhodou Moritza, ktorý sa v ten deň na facebooku chválil, že príde na "alemánsky" festival. (Alemania je po šp. Nemecko)

Skryť Vypnúť reklamu

Ak by som mala celkovo zhrnúť svoj pobyt, zaskočilo ma tam dosť veľa vecí a niektorými som bola naopak príjemne prekvapená. Napríklad tým, že v Španielsku sa dáva prednosť na prechode, alebo že v obchodoch ma predavačky vždy pozdravia ako prvé, nie ako u nás tie telátka. Ony tam majú síce aj vyššie platy, ale aj tak, celkovo som mala pocit, že v obchodoch vládne príjemnejšia atmosféra ako u nás a naši kapitalisti sa od nich majú čo učiť. Zaskočila ma tiež španielska "siesta" - je to vlastne poobedné voľno, ktoré trvalo približne od 14 do 17 popoludní a v tomto čase sa pozatvárali všetky obchody, úrady a iba niektoré ostali výnimočne otvorené, ktorých majitelia berú zisk až príliš vážne:) Aj keď kamarát hovoril, že pre lenivca ako som ja je takáto prac. doba priam stvorená, mne by sa to nepozdávalo, pracovať každý deň do 21, aj keď do práce chodili na 10 a mali popoludní 3 hodiny voľno, aj tak je to zbytočne zabitý celý deň. Mne by najviac vyhovovala prac. doba od 6 do 15 alebo na krátky a dlhý týždeň, nie som typ, ktorý by dokázal sedieť celý deň v kancelárii. Z kladov ešte spomeniem kvalitu ciest, jednoducho cesty prvej triedy bez výtlkov, upravené, čisté ulice, moderné autobusy 1. triedy, či už MHD alebo dialkové linky, skrátka staré Ikarusy tam nehrozia. Na druhej strane, Španieli zase čerpajú fondy z Európskej Únie niekoľkonásobne dlhšie ako my, pretože sú jedným zo zakladajúcich členov Eú a pretože Španielsko žije vyslovene z turizmu, bolo by od veci investovať peniaze niekam inam. Jedna cesta MHD v Almerii, kde sme bývali, stála 0,95€, či už ste išli 1 zastávku alebo 20 a lístky sa kupovali u šoféra. Podobne je to aj v Madride. Ten systém sa mi páčil, pretože nehrozilo, že by sa tam hocijaké socky vyvážali na čierno, ako u nás v Bratislave a potom sa človek bojí aj niekde sadnúť, či nechytí nejaký svrab. Z tých negatívnych vecí spomeniem, že je tam veľmi ťažké niečo vybaviť, pokiaľ Španielom "nefunguje systém". Napríklad hocikedy sa nedá dobiť kredit alebo okopírovať knihu len preto, že skrátka je zlé počasie. A Španieli majú "na saláme". Ako príklad uvediem, že Peťova spolubývajúca si chcela 6 krát dobiť kredit a vždy ju odbili s tým, že to momentálne nefunguje. A reklamácia tam funguje takým spôsobom, že si od vás nevypýtajú žiaden doklad ani vám nedajú potvrdenie, že prijali váš tovar a keď je tovar opravený, zavolajú vám, prídete do obchodu, poviete svoje krstné meno a tovar vám vrátia. Ani nehovorím o bankách - pracovník za prepážkou si ani neprepočíta peniaze, ktoré tam idem vložiť, iba poviem sumu a on vydá potvrdenie o vklade. Jedným slovom - salámisti najväčší. Alebo predražené základné potraviny a ako zlatý klinček - nemajú bežne v obchodoch chlieb a rožky. Namiesto chleba majú dlhé bagety, s kamarátom sme si ich kupovali po 1€ a dali ich zamraziť, aby nám vydržali na viac dní. Na diskotéke je tiež poriadne draho, pivo pod 3€ nedostanete.

Skryť Vypnúť reklamu

Okrem poznania života a kultúry južných Španielov z Andalúzie som sa priučila aj trochu španielčine, Peťo ma naučil počítať do 100, farby, časovanie slovesa ser (byť) či niektoré základné frázy. Na konci pobytu som sa tam cítila ako "ryba ve vode" a v obchodoch som si už sama pýtala po španielsky. Pri odchode sa samozrejme muselo zopakovať nešťastné cestovanie s nemenovanou írskou leteckou spoločnosťou. Vedela som, že potrebujem väčšiu príručnú batožinu, lebo pri ceste tam som ju mala ledva napratanú a pred odchodom som mala aj nejaké darčeky či o jedny topánky naviac, ktoré som si tam kúpila. Tak mi Peťo poradil tašku, ktorú si kúpila aj jeho kamarátka a prešla s ňou v pohode s tou istou spoločnosťou z Alicante do Švédska. Nespoliehala som sa síce na to, ale aj tak mi nič iné neostávalo, lebo by som tie veci tak či tak nenapratala do pôvodnej tašky. Na letisku maximálny cirkus, platila som 35€ za to, že som mala 2cm nad povolené rozmery a batožinu napísali na kamaráta ako jeho normálnu batožinu, lebo on mal len príručnú. Keby ju napísali na mňa, platím 90€ a asi by som teraz ležala niekde na ARO, čo by som dostala infarkt z toho. Už vtedy sme chytali infarktové stavy, pri pokladni mi neprešla transakcia a hrozilo, že zostaneme trčať v Španielsku. Nakoniec všetko dobre dopadlo, až na ten let, kde sme boli natlačení ako sardinky a poučila som sa, že nemám viac letieť s írskou nízkonákladovou spoločnosťou.

Katarína Hlavatá

Katarína Hlavatá

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som ako Hamlet, moja tragickosť spočíva v neschopnosti rozhodnúť sa. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu