„Dnes som ostala šokovaná,“ povedala mi moja udychčaná starká hneď po príchode z obchodu. Vzápätí mi vyrozprávala strastiplný príbeh vďaka vypadnutej peňaženke z nákupnej tašky. Stratu peňaženky, plnej peňazí, si uvedomila až v pekárni, keď chcela platiť za mega celozrnú bagetu.
Kráčam ranou, ešte zaspatou, ulicou a moje myšlienky sú prerušované neodbytným vetrom, ktorý sa mi pohráva s vlasmi, smejúc sa mojej snahe, zabrániť mu v tom.Vznášajúca sa jarná vôňa na mňa pôsobí ako droga a ja si uvedomujem, že sa stávam závislou. Je ešte síce chladno, ale slnečné lúče, hladia moju tvár a nabíjajú ma energiou, ktorú potrebujem doplniť. Jemný ranný opar mi hladí dušu a náhle sa do môjho srdca vkradne pani melanchólia.
Na celom poschodí vládlo hrobové ticho. Sedel sám vo svojej luxusne zariadenej kancelárii. Lámal si hlavu nad prípadom, ktorý už dlhšie riešil. Bolo dvanásť hodín v noci a on bol jediný právnik, ktorý ešte bol v budove. Všetci sa ponáhľali k svojej rodine a priateľom, ale on nie. Nemal sa totiž ku komu.
Niekedy je duša ubolená a doudieraná. Niekedy sa mi nechce smiať. Tí, ktorí ma poznajú, ako známi, mi tvrdia, že sa stále smejem. Niekto sa ma dokonca spýtal, či sa viem tváriť aj nejako inak(myslíte zazerať?). Aj keď som vošla do mojej maturitnej triedy pred písomkami z angličtiny s úsmevom na tvári, nikto nechápal. Vraj, či som si niečo uhla? Nieeeee, ale čo mám račej plakať? Život je hneď krajší, keď sa naňho usmeješ. On ti to väčšinou vráti.
Niektorí tu majú asi ešte pólnoc! Toto je katastrofa, ako v cirkuse!Hej, tu stoja aj ľudia! Veď nič nerobia a sú v práci! Domyslite si k tomu pár nadávok a pohľady uponáhľaných ľudí a stojíte v rade na pošte v Revúcej (Revúca-mesto prvého slovenského gymnázia zn.všetkým neznáme). Kam sa všetci tak ponáhľate? Myslím si a len sa ďalej pokojne usmievam, hoci v tom rade stojím už vyše 15 minút.
O čom si myslíte, že sa oplatí písať(hovoriť)? O politike, ktorá je všade toľko omielaná? O kultúre, ktorú musí poznať každý vzdelaný človek so všeobecným rozhľadom? O náboženstve, čo je nevyčerpateľná téma plná rozdielnych názorov? O práci, ktorá vás tak neskutočne baví, alebo do ktorej chodíte len kvôli výplatnej páske? Môžeme písať o čomkoľvek čo nás baví a zaujíma. Možno sa ozve pár ľudí, ktorí s vami súhlasiť nebudú a vaše sebavedomie sa razom ocitne pod bodom mrazu, ale veď to nevadí príde iný názor, iný človek a zase je všetko ako ma byť.
Zabuchla dvere na svojej malej izbe, schúlila sa do kúta a tíško, usedavo plakala. Chcela ísť zavolať tetu susedu, ale vedela, že tá ju pošle opäť preč s vysvetlením, že TO nie je jej problém. Počula krik, buchot, zúfalé výkriky matky, nepríčetný hlas otca, ale neodvážila sa ani pohnúť. Len plakala a plakala a plakala... Ako dlho bola v stave nevnímania nevie, len to si pamätá, že zrazu bolo ticho. Ticho, ktoré jej vyrazilo dych, ktoré ju omráčilo a dalo nádej, že je koniec. Ešte nejaký čas trvalo, kým dokázala nájsť silu postaviť sa na vlastné nohy. Malou, roztrasenou rúčkou opatrne otvorila dvere a tichým hláskom volala meno človeka, ktorého najviac miluje. Po byte sa rozliehalo iba mučiace ticho. Kráčala do kuchyne a keď uvidela mamu ležiacu na podlahe s popolavým výrazom v tvári, strach jej podlomil kolená...
