Usmeješ sa a posadíš sa ku mne na posteľ.
- Prepáč, láska, že som nenašla odvahu ti pozrieť do očí a povedať ti, aká si pre mňa dôležitá. Aj keď som sa o tebe rozprávala s inými. Chcem, aby si vedela, že si súčasťou každého môjho písmenka, si dúhou, ktorej farbami chcem pomaľovať svet, si mojou družkou v tichu samoty, si moja matka, dcéra, priateľka... Si môj svet, ktorý pretváram tebou...
Tvár ti opäť rozjasní úsmev.
- Nemáš mať prečo výčitky. Vždy som ti rozumela a nikdy sa to nezmení. Dozrel však čas. Nechať umrieť to staré, aby mohlo prísť to nové.
- Nerozumiem...
- Včerajšok skončil, zabudni naň. Minulosť je ako mrak lietajúci po oblohe. Zjaví sa náhle a opäť sa stratí. Mení svoju podobu, je neuchopiteľný a prchavý ako okamih. Minulosť ľudí vťahuje do sveta reálnych ale minulých zážitkov, znamená pre vás istotu. Už ju nedokážete zmeniť, ale neprestanete sa o to pokúšať. Keby bolo keby - sa stáva odrazom vašich očakávaní, aj keď odsúdených zostať nenaplnenými. Je lákavé zvoliť si istotu minulosti namiesto neistoty prítomnosti. Ľpíte na veciach minulých, na vzťahoch minulých, na pocitoch minulých. Prítomnosť vám uniká pomedzi prsty a než si ju stihnete uvedomiť, stáva sa opäť minulosťou. Zmietate sa medzi tým, čo bolo, čo už neovplyvníte a tým, čo je a čo túži po zmene.
Sklopím oči. Uhýbam pohľadom ako dieťa, ktoré dostane svoju prvú zlú známku a má strach sa pozrieť matke do tváre... čo ak sa v nej zračí sklamanie?
Chytíš ma za ruku.
- Minulosť dáva odpovede na mnoho otázok, nie však na všetky. Poznanie z nej sa zrodí až vtedy, keď sa človek od nej odpúta. Nazerá na ňu ale s pokorou, ako na niečo, čo menilo jeho život, jeho zmýšľanie, na niečo, čo z neho spravilo to, čím je teraz. Bez projekcií viny, bez obviňovania seba, iných, či osudu... Minulosť si nemôže uzurpovať právo na prítomnosť človeka. Je miestom spomienok, ku ktorým má človek citový vzťah, ale pocity tiež prechádzajú vývojom. Tak prečo si navodzovať len tie minulé, keď prítomnosť v sebe nosí vôňu tých nových?
Stisneš mi ruku, postavíš sa a s úsmevom sa so mnou rozlúčiš. Dlho za tebou pozerám, ako dôstojne kráčaš nočnou oblohou. Tvojou prítomnosťou tam zavládol pokoj. Hviezdy sa ti úctivo klaňajú a ty ich jemnosťou, tebe vlastnou, pohladíš, až sa medzi nimi úplne stratíš. Ale v mojej duši zostávaš. Človek musí so všetkým začať od seba. Aj s tebou. Láska.
