Je pre mňa preto veľkou záhadou, prečo máme v sebe toľko hnevu, nenávisti, agresivity, negativity, keď tieto pocity, plné nízkych energií, nikdy nebudeme mať pod svojou kontrolou. Nie sú nám vlastné. Ale radi sa nimi napĺňame, lebo vtedy už nezostáva priestor pre iné veci a najmä otázky. Kto som, po čom túžim, čo mám rád/a, čo mi vyvolá úsmev na perách. Ak sa to spýtate svojich detí, bez problémov vám odpovedia. Svojsky. Tak, ako to cítia. A bez toho, že by rozmýšľali nad tým, či sa tým zapáčia ostatným.
Na jednej strane túžime po obdive okolia, na strane druhej v iných vidíme možnú hrozbu pre naše istoty. Tak sme si znepriatelili svet okolo nás, že sme rezignovali na svoj život.
Nedokážeme nájsť šťastie vo svojom vnútri.
Tak ho chceme prežiť prostredníctvom svojich detí.
Tak, ako my nemôžeme prežiť život za nich, ani oni nemôžu ten náš prežiť za nás. Preto milujme svoje deti, ale neupínajme sa na ne. Deti nemôžu byť zdrojom nášho šťastia. Sú len jeho katalyzátorom. Vďaka nim prežijeme pocity šťastia intenzívnejšie.
Ale najprv to šťastie musíme nájsť v sebe.
Deti nám v tom radi pomôžu, ale nie vždy sme pripravení na ich pomoc. Máme pocit, že sme zažili vo svojom živote už všetko a nič nové nám už nemôže priniesť. A tobôž nie deti. Veď čo tie vedia o živote?
Naše duše sú preplnené povrchne prežívanými pocitmi, vlastnými obmedzeniami, predsudkami, nemennými pravidlami a tiež strachom, hnevom, apatiou či frustráciou. Deti nás môžu naučiť, ako sa ich zbaviť. Ale najprv by sme im museli otvoriť nielen svoje srdcia, ale aj duše. Tak, aby do nich mohli vniesť trochu svojho hojivého svetla. Nielen my by sme mali učiť svoje deti. Aj my sa máme čo učiť od detí. Dokážu byť veľmi trpezlivými učiteľmi.
Lebo v nás veria.
Oni v nás skutočne veria.
T a k s a o t o p o k ú s m e a j m y s a m i .
