Nemáme však pre to pochopenie. Strácame trpezlivosť.
A čím viac kričíme, čím viac sa rozčuľujeme, tým je to horšie.
Dieťa sa buď časom utiahne do seba, alebo bude ešte intenzívnejšie pokračovať vo svojom vyčínaní. Ani jedna cesta nie je správna. A na to sme tu my, rodičia, aby sme deťom pomohli preplávať morom vlastných pocitov. Tak, aby sa pomaličky spoznávali. Krôčik po krôčiku.
Neexistuje zlé dieťa. Len zlý prístup k nemu. Dieťa potrebuje pravidlá. Ale podávané s láskou. Preto ma bolí pri srdci, keď počujem maminy povedať svojim deťom, že nebuď zlý, nebuď zlá. Deti skúšajú a tak to má byť. Vymedzujú si svoj priestor. Nie je potrebné ich dopredu upozorňovať, nech nerobia nič zlé, keď ešte ani nič neurobili. Hovoríte si, že vy svoje dieťa dobre poznáte? Ale detská osobnosť sa vyvíja a najviac sa zúročí to, čo dostanú trpezlivým vysvetľovaním.
Je to už raz tak. Sme pre deti hromozvodom.
Musíme ním byť. Nielen vo chvíľach, kedy je dieťaťu smutno, alebo sa zraní, či mu niečo nevyjde. Ale aj vtedy, keď kričí od zlosti, lebo tak veľmi po niečom túži a nevie pochopiť, prečo to nemôže mať. Prečo nemôže ísť po pohyblivých schodoch opačným smerom, prečo sa raz skončí prechádzka po vonku, prečo nemôže mať tú hračku, čo má iné dieťatko alebo tú, čo vidí v obchode... Príkladov je mnoho. Majú však spoločné jedno: dieťa koná v afekte, hodí sa o zem, začne plakať alebo kričať. Ak to nepodchytíme hneď na začiatku, tak nám to môže neskôr narobiť veľké problémy.
Lebo dieťa v danom momente nevie, čo sa s ním deje a potrebuje nás na to,
aby sme mu pomohli to zvládnuť.
A ak sa mu otočíme chrbtom a budeme ho za to ešte hrešiť, zľakne sa. Dostane strach, že ho nemáme dosť radi. Možno to tak v danom momente nevyzerá, ale má pocit, akoby sa mu zrútil celý svet. Lebo nemôže mať to, po čom tak veľmi túži. A ešte aj my sme sa od neho odvrátili.
Premietnime si to na seba. Čo by ste povedali na to, ak by vám niekto zakázal kúpiť si to, čo chcete, ísť tam, kam chcete? Jasné, deti nezarábajú peniaze, zatiaľ sú od vás plne závislé.
Ale ani to nie je dôvod na to, aby ste im presne určovali,
čo môžu ešte chcieť a čo už nie.
Nejde o to, dovoliť dieťaťu čokoľvek. Nie je potrebné kupovať mu všetko, na čo si zmyslí. Ale vysvetľovať mu, že to nepotrebuje, že doma má toho dosť (preboha len nie to, že nemáte na to peniaze!). A keď to nejde po dobrotky, nechať ho, nech svoj hnev dá zo seba von a potom ho utíšiť. Musíme to však robiť citlivo, s láskou. Vtedy nám dieťa dôveruje. Stačí, keď budeme pri ňom. Necháme dieťa ukľudniť sa, ale zároveň ho nenecháme samé, aby nemalo pocit, že sme ho opustili. Po chvíli sa pokúsime odvrátiť jeho pozornosť na niečo iné. Intenzita emočného výbuchu pomaly ustane a my sa s ním môžeme začať rozprávať. Utrieť slzy, objať, pohladiť, povedať pár milých slov.
Nemajme pocit, že dieťa rozmaznávame, ak mu vo chvíli afektu
poskytneme útočisko. Dieťa musí cítiť, že je v bezpečí.
V tom momente je pre dieťa najdôležitejšie, aby z nás cítilo pokoj. Ak budeme na jeho afekt odpovedať nervózne, dokonca budeme mať na mále, aby sme mu nedali po zadku, nepomôžeme tým ani dieťaťu, a ani sebe. V dieťaťu budeme budovať strach alebo vzdor. Sú to rovnocenné bytosti, tak ako my všetci ostatní. A najmä -
ako môžeme chcieť po dieťati, aby vedelo, čo je to zlosť
a vedelo sa s ňou aj vysporiadať,
keď to nedokážeme my sami?
Už ani oči nevieme otvoriť bez toho, aby sme nenadávali na všetky problémy, ktoré nás v ten deň čakajú a cítime sa nimi prevalcovaní. Nedokážeme si užívať život, ale čakáme, že to budú robiť naše deti. Veď nemajú na práci nič iné, len sa hrať. Čo by sme my dali za to, keby sme sa mohli celé dni len hrať! Ale keď to máme robiť so svojimi deťmi, máme častokrát plno výhovoriek. Veľa práce, problémov, nechuť, nuda. A stáva sa, že ak sa so svojimi deťmi aj odhodláme hrať, tak len na chvíľu, ako splnenie si svojej rodičovskej povinnosti. Odfajknuté.
Keď sú deti malé, matka alebo otec na materskej dovolenke sa s nimi hrá prirodzene. Lebo sa nechá vtiahnuť do jeho sveta. Prečo v ňom mnoho z nás nezostane? Bojíme sa, že budeme mať problém opäť sa zaradiť do spoločnosti? Ale čím žije spoločnosť? Zaužívanými pravidlami, predstieraním dôležitosti, nefér konaním, "nevinnými" klamstvami, popieraním svojej vlastnej identity. A tak nadšene to vymeníme za úprimnosť detských hier. Žiť sa z niečoho musí, to je fakt.
Ale práve rodičovstvo nám dáva neuveriteľnú šancu zistiť,
čo je v živote skutočne dôležité.
Choďme si za svojím cieľom, budujme si kariéru, ale nezabúdajme na to, čomu nás naučili naše deti. Že
najväčšiu radosť majú z bežných vecí, úplných maličkostí.
Stačí, keď im vyčarujú na tvári úsmev. Sú to veci, okamihy, z ktorých sme sa v detstve tešili aj my, ktoré sme dokonca vnímali ako čarovné, ale už nám zovšedneli. Už ich nepovažujeme za podstatné. Nemusíme sa tešiť z rovnakých vecí ako naše deti. Dôležité je, aby sme sa rozpamätali na tie, ktoré robili kedysi radosť nám. Ale na ktoré sme už zabudli. Na ranné slnko nakúkajúce do nášho auta, vôňu čerstvo pokosenej trávy, na energiu, ktorá ovládne celý priestor pred príchodom búrky, pohľad na tancujúce pestrofarebné listy vo vetre, obľúbenú pieseň z našej mladosti, spomienku na prvé rande, či vášnivú noc s partnerom.
Dovoľme si aspoň chvíľu denne spontánne vychutnávať život.
A svet sa nám bude zdať omnoho krajším. Tešme sa na chvíľu ako deti. A dieťa v nás, ktoré je stále našou súčasťou, nám to oplatí. Tým, že nám ukáže, ako sa z tých vecí opäť tešiť. Ako začať opäť žiť. Skutočne žiť. Nielen prežívať našu každodennú rutinu.
