Dlhý rad turistov pred jej bránami pôsobí ako reťazec pestrofarebných mravcov. Strácajú sa v jej útrobách, akoby ich postupne pohlcovala. Čo im prebehne hlavou, keď uvidia obraz posledného súdu na jej stenách? Utíchnu im duše? Zatvorím oči a predstavujem si, ako tam stojím ja, pod jej kupolou, s hlavou vyvrátenou dohora. Nohy mi oťažia, tupý náraz kolien o dlažbu mi stíši myšlienky. Pokorne čakám, kedy maľby ožijú a mne sa dostane rozhrešenie. Táto predstava vo mne vzbudila túžbu do nej vojsť. Napriek tomu to neurobím. Odrádza ma dlhý rad. A aj moje presvedčenie, že má vo mne zostať (nateraz) neodhalená. Tajomná, priťahujúca, čistá vo svojej kráse a veľkosti. Mám pocit, že jej obraz dokonale poznám. Je ako život. Nepoznaný a nádherný.
Sedím na schodoch domu oproti nej. Ukrývam sa v tieni výklenku pred slnkom, len nohy necudne odhaľujem pred jeho lúčmi. Neprestávam sa na ňu dívať. Jej mlčanie mi napĺňa dušu pokojom. Premýšľam o svojom vlastnom živote. Je pre mňa tiež tajomstvom. Len do toho svojho by som mala (občas) vkročiť, aby mi nezostala z neho iba predstava. Žiť svoj život. V tom okamihu mi to príde ako tá najprirodzenejšia vec. Cítim, že som kúskom večnej mozaiky, čistoty najvyššej energie. A to mi dodáva silu.
Pribúdajúcimi hodinami sa ku mne stále viac približuje. Až ma jej láskavý tieň úplne ukryje. Pozorujem ju z obyčajných schodov v neobyčajnej Florencii. Katedrálu Santa Maria del Fiore.
