Ale čo je to dostatok lásky? Množstvo lásky nevieme určiť žiadnymi mierami, a predsa cítime, keď nám v živote chýba. Je našou podstatou, našou súčasťou, ale nie sme jej vlastníkmi. Lebo láska nikomu nepatrí. Jednoducho je. Skutočná a milujúca.
Láska nie je imaginárnym výtvorom infantilnosti, slabosti
či nedefinovateľnej všeobsiahlosti.
Nie je ani dieťaťom filozofie či náboženstva. Je v nás a okolo nás, je podstatou kolobehu života, lebo každá, aj tá najmenšia časť univerza sa túži prejaviť prostredníctvom nej. Keď sa rodí, rastie, dýcha, vonia, miluje či túži.
Nestriedmosť, v tomto kontexte je ale výstižnejší pojem nerovnováha, úzko súvisí so všetkými hriechmi. Ak sa naše pocity prestanú rodiť v srdci, nevkladáme už do nich lásku a tým sa odkláňame od svojej cesty. Ale práve vďaka tomu prichádzame k poznaniu. Ak ho prijmeme, náš život sa opäť dostane na správnu cestu. Ak nie, chybu budeme znova opakovať. Dovtedy, pokým si neuvedomíme jej odkaz. Častokrát ale za to zaplatíme vysokú cenu a tou je hlboká bolesť.
Pátrame celý život po tom, kým skutočne sme. Sme ale nepoučiteľní.
Namiesto toho, aby sme sa hľadali vo svojom srdci, hľadáme a nachádzame sa vo veciach,
cez ktoré sa túžime identifikovať.
Nevnímame svoju pravú podstatu. Lebo tomu, o čom si myslíme, že nás vystihuje najviac, prisudzujeme vyššiu hodnotu než sebe. Ale čo môže mať väčšiu cenu než bytosť schopná cítiť?
Ak milujeme samých seba bezpodmienečne, bez posudovania, vnímame sa takí, akí skutočne sme. Nepodceňujeme sa, ale ani nepreceňujeme. Sme jediné živé bytosti schopné cítiť. Preto sme tu. Hľadáme a nachádzame svoje šťastie, ktoré znamená cítiť sa naplnenými. Bez ohľadu na to, čo vlastníme, čím sme, kam patríme, či po čom túžime. Každý človek si musí nájsť svoje šťastie sám, vo svojom srdci.
Ak nie sme šťastní, niečo nám chýba. Nie vždy si uvedomíme, že je to práve láska. Sebaláska. Keď ju v sebe postrádame, vnímame svet pokrivene. Svoje pravé ja si mylne stotožňujeme s mocou, funkciou, prestížou, majetkom, s čímkoľvek, čo demonštruje našu silu, ktorou sa vymedzujeme voči okoliu. Bez ohľadu na ostatných.
Potom ale milujeme viac peniaze, či svoje postavenie, než seba samých.
A to sa vymyká logike lásky. Ak postavíme niečo vyššie než (seba)lásku, umlčíme ju v sebe a tým sa dostaneme do nerovnováhy. Je našim najprirodzenejším radcom a najbližším priateľom. Lebo láska sme my sami. Ale ak jej prestaneme načúvať, budeme sa krútiť v zmätku vlastných neurčitých pocitov. Bude nám stále čosi chýbať, ale nebudeme schopní určiť, čo by to malo byť. A nebudeme sa vedieť z toho ani tešiť. Bez lásky to jednoducho nejde.
Ak sa budeme riadiť láskou, zmeníme samých seba. Ak zmeníme seba, zmeníme svet. Opačne to ale nefunguje.
Nemôžeme nasilu pretvoriť svet, pokým neprijmeme zmenu v sebe.
Začínať musíme vždy u seba.
Každý z nás má právo sa slobodne rozhodnúť, kedy a v akej miere vpustí do svojho života zmenu. Preto, hoci sme všetci dokonalé cítiace bytosti, sme na rôznej úrovni poznania. Ale ani to nám nedáva právo, aby sme sa porovnávali. Všetci sme si rovní. Aj keď je občas ťažké sa s tým zmieriť.
Nevieme pochopiť ľudí, prečo sa tak veľmi držia starého zmýšľania, keď im neprináša do života radosť. Každý má ale svoje vlastné tempo v poznávaní.
Ak niekomu povieme návod, ako žiť lepšie, nemusí nás ešte dobehnúť.
Lebo ho nemusí pochopiť.
Možno na to ešte nedozrel. Nechajme ľudí tam, kde chcú byť. Dovoľme im žiť svoj vlastný život. Aj s prešľapmi, zlyhaniami, osudovými chybami či vzdaním sa práva určovať si svoj osud. Lebo to je ich voľba.
To, v čom sa od seba líšime, je tak miera našej túžby po poznaní a čo sme kvôli nej ochotní podstúpiť. Zmena nie je niečím neosobným. Vychádza z nášho vnútra, len si to neradi pripúšťame. Ukazuje nám cestu, ktorou máme ísť, čo máme opustiť, čoho sa zriecť, alebo naopak, čo máme do svojho sveta prijať, čomu sa máme podvoliť. Buď to pochopíme a budeme ju nasledovať, lebo túžime po uskutočnení svojich snov, aj za cenu bolesti, alebo sa rozhodneme zmenu v sebe potlačiť.
Naša minulosť je plná bolestivých okamihov, ktorých sa, paradoxne, nedokážeme zriecť. Ale ak túžime po zmene, musíme tak urobiť. Keď pred zmenou len utekáme, motáme sa v kruhu a nechceme ho opustiť. Lebo sme si z neho urobili imaginárnu ochrannú bublinu, ktorá nakoniec ale vždy praskne. A precitnutie je ešte bolestivejšie, ako by bola zmena samotná. Lebo bolesť z minulosti, tým, že neprejde zmenou, nepretransformuje sa na poznanie, sa ešte znásobí. A v jej žiali utopíme svoje vlastné sny.
Vďaka láske sme vyrovnané bytosti a žijeme šťastný život. Ale musíme tomu veriť. Lebo sami sme si strojcami svojho šťastia. A získať môžeme čokoľvek, po čom túžime. Byť vyrovnaným ale neznamená, že budeme plne kontrolovať svoj život. To by sme sa dostali ešte do hlbšej nerovnováhy, než sme boli doteraz. Lebo každá vedomá kontrola vychádza z našej logickej kalkulácie, nie srdca. A tým pádom robíme len to, o čom si myslíme, že by sme robiť mali. Čo sa ale nie vždy zhoduje s tým, po čom skutočne túžime. A čo nás urobí šťastnými.
Jediné, čo by sme mali podriadiť vedomej kontrole, ale vychádzajúcej zo srdca, sú naše myšlienky. Musíme si ich strážiť. Majú obrovskú silu.
Naše súčasné myšlienky sú našou budúcnosťou.
Ak si privoláme tie negatívne a budeme ich v sebe živiť, naša budúcnosť bude tiež v čiernych farbách. Negatívna emócia plodí ďalšiu, novú, ešte intenzívnejšiu. Ak to dovolíme, ťažko sa vyslobodzujeme von.
My sami sme si tvorcami svojich myšlienok. My sami ich môžeme zmeniť. A zmeniť tým svoj život. Stačí jedna pozitívna myšlienka. Ak ju budeme živiť vo svojom srdci, pomôže nám vyliečiť sa zo strachu a z bolesti. Neznamená, že zabudneme na svoju minulosť, ale že ju prijmeme, všetkému zlému, čo sme prežili, odpustíme a necháme doznieť v úprimnosti. Lebo svet môžeme oklamať tým, že sa budeme demonštrovať ako tí, čo majú perfektný život.
Ale ak sa nebudeme cítiť šťastní aj vo svojom vnútri,
zadusíme v sebe lásku vlastným klamstvom.
Ak v sebe živíme lži, nepostihne nás žiadny trest, ale nedostane sa nám ani žiadna odmena. A tou je žiť svoj vlastný život. Šťastne a spokojne. Stačí tak málo. Byť k sebe a ku svetu úprimní. Nemusíme bezpodmienečne všetko a všetkých milovať. Stačí, ak budeme milovať seba. A ostatných rešpektovať. Lebo ako vnímame svet, tak on vníma nás. Čo zo seba vysielame, to dostávame späť. Svet je obrovské zrkadlo, v ktorom sa odráža naše pravé ja. Tak sa ho pokúsme ukázať svetu. A zmena príde.
