Mám rada tú atmosféru gitarovýchvečerov. Pozdravím pár známych, dozviem sa čo nové sa chystá za dverami skúšobní. Vždy sa tu stretnú muzikanti, ktorí aj keď hrajú každý svoj štýl, majú radihudbu naživo.
Hlasná vrava trochu stíchne, keď napódium vystúpi mladý gitarista. Trochu hanblivý, s červeňou akú mávajúv tvári len násťroční. Nerockersky pozdraví - dobrý večer a chytíprvý akord. Upútajú ma jeho vlasy.Nedajú sa prehliadnuť. Asi také mal James Hetfield za mladi. Keď zakvíligitara, padnú pred neho v jednej svetlo kučeravej vlne. Nevidno mu do tvárea ja mám pocit, že sa mu vlasy každú chvíľu zamotajú pomedzi strunya sólo skončí predčasne.
Starí rockeri v prvýchradoch, uznanlivo pokyvujú hlavami, a keď dohrá prvú skladbu, čosi si nahlasšepkajú. Vnímam ich len napoly.
Pozerám na ňu ako tlieska a tlieska,a tak sa znova usádza medzi chlapíkov s riedkymi vlasmi zašlých rockerov, v čiernychtričkách a bundách s nášivkami starých kapiel. Medzi mladých rebelovs lebkami na chrbte, vlasmi dočervena a so značkou pís na hrudi.
Nezapadá medzi nich v dlhejsvetlej sukni a pletenom svetri. S veľkou kabelou a taškou s nákupom,opretou a nohu stoličky. Možno sa cíti trochu zvláštne v tejtovyberavej spoločnosti, ale po prvej skladbe by najradšej začala pískať naprstoch a nahlas skandovať: „Ideeeeš!“
Hm. Už viem po kom má ten mladýtaké krásne vlasy. Sedí v prvom rade. Hrdá mama.
