romantická Zoznam autorových rubrík: Okamihy, Pouličná zmes, Aaach, život, Muži?, Navždy, Sníčky, Piesňové texty, Východniarske rozhovory, Nedeľná chvíľka poézie, Poviedky na nedeľu
Skladby z celoročného albumu období. Z horúceho leta, farebnej jesene, zo zimy, ktorá nikdy nie je krátka, skladby, s ktorými čakanie na jar nie je pridlhé, skladby farebné, ako môj svet. Alebo jednoducho, len pár aranžmánov...
Včera podvečer som sa dobrovoľne zamotala do predvianočnej nákupnej tlačenice. Takto tesne pred Vianocami je to vždy pestré a stretnem zakaždým najrôznejšie útržky ľudských príbehov a nálad. A tak keď som statočne vymrzla v meste a ani punč už nezaberal, zahla som do nákupného centra, že trochu nakuknem, čo ľudstvo nakupuje.
Prišla v nedeľu. V sviatočnom. Dávno predtým, než prišli tmavomodré dni. Stála na peróne prestupnej stanice. Ľahký kabát mala letmo prehodený cez ramená a okolo krku mala žltú šatku. Južný vietor ju privial na perón a starý výpravca vtedy povedal, že jeseň bude dlhá a teplá. Ľudia sa vracali z povinných nedeľných obedov a káv, malá čakáreň sa rýchlo plnila. Štyri lavičky, malé okno a cestovný grafikon, ktorý ktosi doplnil o informáciu, že “Gaba má veľké c...i.“
Piateho mája bolo u nás doma veselo. Mama behala od rána s tlakomerom. Spomínala všetky možné choroby, myslela na svoju traumu spred rokov a v pravidelných intervaloch ma obviňovala, že za všetko môžem ja a len ja. Otec sa pre istotu s nikým nerozprával, len suseda pokojne hovorila čosi o šťastí do domu.
Zakvitli dnes ráno. V oknách najstudenšieho mesiaca. Ako zmeškaný dar z minulého roku, obraz, na ktorom maliarove farby nikdy nevyschnú a navždy ostanú len pominuteľnou, krehkou krásou. Do izby po spánku, na chvíľu vpustím chladný vzduch, a keď vidím susedovu mačku ako si otriasa labky od snehu, poviem si: „Zima to už konečne myslí naozaj.“
Dnešok si naberám kávovou lyžičkou. Každý tik ručičiek, každý nádych a pohľad privretý medzi teplé lúče. Cítim všetky bunky. Už viem, prečo mačky pradú...
Oproti mne sedelo asi osemročné dievčatko s mamou. Dievčatko ju chvíľu nepokojne pozorovalo, a potom sa opýtalo: „Ako si sa mala mami?" Mama si unavene vzdychla: "Ale, dobre.“ „Hm, máš toho veľa, čo?“ „No, veru mám.“ „Mami a kúpila si mi tú čokoládku v modrom obale? Vieš, tá čo bola minule taká dobrá. „Nekúpila moja, ešte som nemala čas.“ Dievčatko chvíľu váhalo, a tak sa opýtalo: „Mami a nemáš náhodou nejaké zvyšné peniaze? Na tú čokoládku." S mamou sa nám stretli pohľady, a tak pozrela na dcéru: „Nikdy nemám nazvyš.“
Keby nie chladnejších rán sv. Anny, tak by bolo práve teraz leto dokonalé. Bála som sa, že sa po dvoch daždivých týždňoch nevráti v sile, v akej ho milujem. Horúce, sparné, s prehriatym vzduchom. S teplými nocami, keď môžem spať ako Eva, s rannými oparmi, ktoré zanecháva noc pri poslednom zamávaní.
„Všetko sa začína hádkou a panikou, potom sa nasadne do auta s bábikou ...“ spievali sme si v aute starú pesničku v čase, keď svadobná nálada prekročila teplotu prvého letného dňa. Kdesi na dvanástej zákrute som takmer zaborila nos medzi mladomanželov, čo svorne stáli na spotenej torte a so smiechom sme si vraveli, že tieto okamihy si musíme poriadne vychutnať. Život ich už nikdy nezreprízuje.
Je krátko pred jedenástou. V ponuke už ostal len čas, začať sa báť. Hluchá ozvena mojich krokov sa ticho mieša s prázdnom nočnej ulice. Na jej mokrú čerň dosadá hmla a na starých košatých gaštanoch počuť ako „krarararákajú vrany, nečujne mrholí ...“. Kráčam rýchlo a tajím dych. Zreničky si rýchlo privykajú na tiene. Sú zrazu dlhšie, hrozivejšie ...
Pred pár dňami som si v parfumérii prezerala nové odtiene rúžov, keď sa zrazu prudko roztvorili dvere a do nich ako fúria vletela korpulentná dáma. Vošla tak rázne, až som mala pocit, že predavačky budú každú chvíľu naraz salutovať. Hm, tak to si zgustnem, vravím si v duchu.
Julu som nevidela od školy. Bola som prekvapená, keď som ju pred pár dňami stretla v meste. Opeknela. V niekdajších bledých lícach mala zdravú farbu, v očiach jej ostala tá spokojnosť a skromnosť, s akou som ju poznala zo školských lavíc. Chvíľu sme sa rozprávali o starej triede, spolužiakoch, svadbách, rozvodoch, deťoch ...
Viem, nechala som Vás dlho abstinovať. Hlavne skalných degustátorov. Ale včera konečne došli do baru čerstvé ingrediencie, tak som ich hneď vhodila do šejkra.
„Asi už bude koniec sveta, alebo čo ...“ šomre si nahlas starší pán, keď sa bez dáždnika ponáhľa dole mestom. Tiež neviem, čo si mám myslieť o týchto péemeskách počasia. Iba čo dnes dokonale dotvárajú, môj už beztak nevydarený deň. Rozhodla som sa rýchlo, chce to niečo na jemné rozmaznanie. A tak keď už mám v kabelke skvelú čokoládu, permanentku do relax centra a pristihnem sa ešte aj v obchode s bielizňou, tak si už na zlý deň ani nespomeniem. Až ma z ponuky na pulte vyruší mužský hlas, s veľmi presným želaním ...
Zobudiť sa ráno na mamin hysterický krik, to sa jednoducho nevyrovná ani trom budíkom drnčiacim rovno pri uchu. Vtedy vždy preskočím zívaciu aj naťahovaciu fázu vstávania a som okamžite pripravená čeliť hroziacej domácej katastrofe. Vytušila som správne, ak za istú hrozbu mama považovala cudziu mačku, ktorá sa spôsobne špacírovala po písacom stole a robila mokré packy rovno na otcove účtovné uzávierky. Zdalo sa mi, že je to Zanzibar od susedov a preskočil k nám cez otvorené okno. Až keď mi slastne zapriadol pri uchu a pazúriky zaboril do pyžama, vedela som že je to on. Už dávnejšie som chcela susedovým deťom povedať, že Zanzibar im jedného dňa celkom určite porodí mačiatka, tak ako nám kedysi Cecil porodil malé Cecilky. Ale také prekvapenia predsa k detstvu patria ...
Vonku je ešte tma, keď skoro ráno všemocne odháňam spánok. Počúvam zvonkohru z farebných sklíčok, ako jemne cinká vo vetre a nechce sa mi z tepla ísť medzi jeho tiché, studené výdychy. Občas, keď mu kráčam oproti, mám taký zvláštny pocit, ako keby som putovala niekam do vyhnanstva. No dnes nie. Je krásne bielo, novoročne ...
Blúdim mestom a nechtiac chytám kvapky v podvečernom daždi. Nikým nevolané, padajú ľuďom do vareného vína, sladkej medoviny a na dáždniky, ktoré sa krčia pod Vianočným pódiom. Zbor spieva o zástupe anjelov, o Dieťati a mne sa zdá, že sa vo vzduchu lúči skôr posledný október, než panuje predvianočný december. Pozorujem ľudí ako si hrejú ruky, aj hlavy pri víne a punči. Dvaja páni si s chuťou odhrýzajú z pečenej klobásy a mne je do smiechu, keď vidím ako ich okrem mňa, pozorujú dvaja westíci a olizujú sa pri každom ich kúsku. V červených károvaných, psích oblekoch vyzerajú ako z hračkárskeho obchodu. Jedného z nich pohladím po mokrej srsti. Je jemná, snehobiela. Tisíckrát v tom decembrovom daždi zatúžim po bielych Vianociach ... do duší, aj do sveta ...
