romantická Zoznam autorových rubrík: Okamihy, Pouličná zmes, Aaach, život, Muži?, Navždy, Sníčky, Piesňové texty, Východniarske rozhovory, Nedeľná chvíľka poézie, Poviedky na nedeľu
Pred pár dňami som si v parfumérii prezerala nové odtiene rúžov, keď sa zrazu prudko roztvorili dvere a do nich ako fúria vletela korpulentná dáma. Vošla tak rázne, až som mala pocit, že predavačky budú každú chvíľu naraz salutovať. Hm, tak to si zgustnem, vravím si v duchu.
„Asi už bude koniec sveta, alebo čo ...“ šomre si nahlas starší pán, keď sa bez dáždnika ponáhľa dole mestom. Tiež neviem, čo si mám myslieť o týchto péemeskách počasia. Iba čo dnes dokonale dotvárajú, môj už beztak nevydarený deň. Rozhodla som sa rýchlo, chce to niečo na jemné rozmaznanie. A tak keď už mám v kabelke skvelú čokoládu, permanentku do relax centra a pristihnem sa ešte aj v obchode s bielizňou, tak si už na zlý deň ani nespomeniem. Až ma z ponuky na pulte vyruší mužský hlas, s veľmi presným želaním ...
Tak vraj som Vám minule vyčítala, že tanec Vám akosi nejde pod nohy. Že sa na parkete lámete jak fazule na jar, pred kvitnutím. Ale nič to. Mohla som Vám naložiť ešte viac, lebo márna snaha to nebola. A nateraz Vám mažem aj čierne puntíky. Páni, tuším ste si vstúpili do svedomia. Vlastne nie do svedomia. Do omáčky. A ešte akej! Horúcej, kubánskej!
Vo štvrtok podvečer má mesto takú akurátnu hustotu. Tuším nie som sama, kto si už s troškou víkendovej nálady povie, že je práve ideálny čas niekam vyraziť. Piatok sa v práci nejako ustojí, hoc aj na jednej nohe. Štvrtková nálada dorazila už ráno, a tak sú v podvečer štyri kúpeľne obsadené až do odvolania. V jednej sa na poslednú chvíľu lakujú nechty, v druhej kulma trápi vlasy, v tretej sa točia riasy a vo štvrtej sa do zubnej kefky spieva „Diiis tajm aj nou is for riiiiil ...“ Páni moji! To zas bude večer ...
Minule mi v neskorý večer volal kamarát. Je zvyknutý, že volá vždy ako do jazykovedného ústavu, a to kedykoľvek. „Dostal som pozvánku a je na nej uvedená skratka RSVP. Rýchlo mi povedz, čo znamená!“ Rozosmiala som sa do telefónu ...
Stretávali sa ráno, cestou do práce. Najprv náhodne, potom akoby náhodne. Básnila mi o ňom pri každej káve. Brala som to so slušnou rezervou, podobne ako ona berie mňa. Akosi je to už tak zariadené. Druhým sa ľahko radí ...
Tak sme Vás znova ohovárali ... Že ste takí a onakí, že ste všetci zaliezli kamsi do virtuálnych dier, a tí poslední mohykáni, z rodu šarmantných, sú už celkom ohrozené druhy ...
Sú chvíle, o ktorých sa vraví, že vtedy človek nemá čo stratiť. Aj keď neviem, prečo potom po sebe zanechajú taký zvláštny, poloprázdny pocit sklamania.
Stavím sa s Vami, že každého hneď teraz napadlo: "Prepánajána, čo už ženy vedia o futbale." To je kombinácia, asi ako kačky a pivo. Vlastne sa Vám do toho ani nechcem príliš montovať. Prosím, nepískajte na mňa. A nechcem ani žiadne karty.
Hotelové kaviarne nemám veľmi v láske. Zíde sa tam vždy taká divná zmes cudzincov a kufrov, veľkých zrkadiel, kobercov a čalúnenia. Kamarátka tam rada chodí, a keďže mala narodeniny, tak som jej chcela spraviť radosť. Sediac pri víne sme preberali všakovaké témy života.
"Uvidíš, bude sa Ti páčiť." Presviedčala ma ako vždy. A keďže dve slovíčka "čo keď" majú stále svoju moc, súhlasila som. Trval na stretnutí. Ale keď už meškal viac ako pol hodiny, začala som si poriadne brúsiť zuby. Vymrznutá na kosť som aspoň trochu dúfala, že som nemrzla zbytočne. Aj keď šiesty zmysel ma nezvykne sklamať, predsa ho občas skúšam, či stále tak spoľahlivo funguje. A tak mi treba!
