Budem rovnaká

"Máš všetko?" "Kľúče si nezabudla?""Počkaaaaaj, zabalím Ti ešte koláč, aby si mala aj na zajtra.""A dávaj si pozor na križovatke, aj keď budeš vystupovať z autobusu, aby si nezakopla. "Počuješ?""Teplo sa obleč.""Peniaze máš? Hiiii. A čo keď Ti v tej autobusovej tlačenici ukradnú mobil?""Aaaach Bože, mala si radšej ostať doma, zas nebudem celú noc spať.""Dávaj si na seba pozor.""A zavolaj mi. A večer sa netúlaj sama. Minule dávali v správach, ako jednu ženu prepadli.""Aaaach Bože, stále musím mať niečo na hlave.""Otec, Ty jej čo nič nepovieš?"Zakaždým, keď odchádzam z domu sa o mňa rovnako bojí. Je to úžasný pocit bezpečia. Aj napriek skutočnosti, že už dávno nie som dieťa a nemám ani "násť". Nikdy sa na ňu za to nehnevám, neprekrúcam oči, ani nevravím, že už nie som malá. Viem, že také sú takmer všetky. Viem, že aj ja budem rovnaká. Aj mňa bude neraz zožierať ten pocit, či som predsa len niekde neurobila chybu, či som náhodou nezabudla na niečo dôležité, či na mňa myslí, aj keď zatvorí dvere domu, či mi nedáva pusu len zo zvyku, či sa vráti vždy, keď jej bude ťažko na duši. Viem, že sa budem báť. Ak ľúbim, vždy sa bojím.