Len chytro, chytro poďme, lebo je dobrý čas, zavelil každý zápalistý záhradkár – pestovateľ. Ako na povel sa razom stratili všetky bolesti krížov, kolien, všetky francúzske aj iné barly, dnes sa každý liečil veľmi svojským spôsobom. Keď je sezóna, obvodní lekári majú prázdne čakárne. Celá dedina je na poli.U susedov včera deti isto nespali. Prednedávnom sa sem presťahovali z mesta a prvýkrát videli zapriahnutého koňa s pluhom, ako orie záhradu. (koníky z cirkusu a zo ZOO sa nerátajú)„Ociiiiii, ja sa chcem povoziť na koníkoviiiiii.“„Ale to je štajerak, ten nevozí deti“, zakričala som cez plot. Ujo oráč mi zakýval a malý aj tak ďalej ťahal oca za rukáv.Z detstva si pamätám na to, že som sa koní trochu bála, keď tak na mňa bokom pozerali obrovskými hnedými očami a tiež, že strašne smrdeli. A ešte na to, ako sa nám jeden rovno na dvore, no ... znečistil. Ujovia s červenými nosmi na nich stále len revali a cmukali: „Heeej, curuk, curuk!“ Až neskôr som sa v škole, na hodine nemčiny dozvedela, čo to vlastne na tie kone kričali. Brázdy boli vždy hlboké a rovné ako diaľnice, zem sa sama rozsýpala a voňala po zašlej zime. Niekedy v tom čase sme nosili aj dážďovky na prírodopis a všetci sme si ich museli v rukách poobracať, aby sme zistili, že na sebe majú nejaké štetinky. Posledné roky nám záhradu preoráva malý traktor s veľmi prostorekým chlapíkom. „Co to sce tu zaś posadzili za rozmarije! Naśejce travu a mace pokuj, vy i ja!“ Hnevá sa, keď musí s traktorom obchádzať moje bylinkové záhony. A ja syčím, keď mi privalí čo i len jeden lístok. Priala by som Vám počuť jeho autobusové historky (je šofér z povolania) napríklad o paničkách a ich psíkoch – prachovkách v škatuliach od smetolu. Viem, že vždy niečo pridá, ale dobre sa to počúva. Takí ľudoví rozprávači, bez stáleho publika, vidia svet celkom inakšie. Aj to patrí k tej pravej dedinskej romantike. Ja sa na ňu vždy teším, aj keď roboty je stále veľa. Ale vraj, že čo by sme inak robili. Aj keď sa to úsilie mnohokrát až tak nevráti, dobrý pocit a láska k záhrade ostáva už navždy. Je to ako taká jarná istota, ktorá tu vždy bola a bude aj ďaleko ďaleko dopredu. Raz darmo, dzedzina je dzedina.A ozaj, aj Vy niečo malé do zeme na jar zahrabávate, aby ste to na jeseň našli veľké?
