Len pre dnes ho budem volať dedo. Možno preto, že som nikdy vlastného deda nemala. Obaja totiž zomreli skôr, než som sa narodila. A kdesi v podvedomí som stále neprestala hľadať také to vzácne útočisko tváre, jemne zdobenej odžitými vráskami, spoľahlivú skrýšu, keď už všetko ostatné zlyhá. Vtedy by som došla na pečené buchty s teplým mliekom od susedovej kravky a veci by zrazu dostali celkom iný pohľad. Hm ...Dedo bol pánsky krajčír. Ozajstný majster svojho remesla. Pedantný a precízny až do posledného stehu. Dal si záležať na všetkom, čo mu prišlo pod starý Veritas. Či už šil pre kamarátov nohavice na nedeľu, či pre ich ženy padákové sukne alebo obruboval záves do obývačky. Robil to s láskou a rád. A tiež mu občas dobre padol ku dôchodku, aj nejaký symbolický peniaz navyše.Dedo býval vo vedľajšej dedine, a tak sme to mali blízko, keď nám doma občas bolo treba niečo opraviť, či ušiť na mieru. Ja som bola spočiatku k dedovmu remeslu trochu nedôverčivá. V hlave čerstvej pätnástky spojenie „dedo a móda“, jednoducho nešlo dokopy. Až keď som sa v čase veľkého návratu zvoňákov, dookola zvŕtala pred zrkadlom v čerstvo ušitých nohaviciach, došlo mi, že dedo ma zlaté ruky. Občas bol zo mňa trochu nešťastný, hlavne keď som prišla s nejakým novým strihom a nápadom. Vždy sa bál, že niečo pokazí. Nepokazil. O pár dní bolo vždy všetko ušité, a to zdôrazním, že bez skúšky!Rada som ho pozorovala, keď mu všetko šikovne šlo pod ruky. Svoj kútik mal v rohu útulnej kuchyne. Nikdy som tam nevidela neporiadok. U deda malo všetko svoje miesto. Na veľkom starom stole mal vždy úhľadne, podľa farieb zoradené všetky nitky. Ihly mal zapichnuté v handrovom ježkovi a na konci stola bola vždy položená obrovská ťažká žehlička. Iba u deda som takú videla. Puky na nohaviciach vždy tak perfektne vyžehlil, až mama vravela, že sa nich dalo porezať. Meter nosil zavesený na krku. Keď mi zobral miery, založil si okuliare s hrubým rámom a úhľadne si všetko zapísal do malého zošitka. Tak som vždy vedela, kde mi pribudol nejaký centimeter navyše. „Stoj rovno, nehrb sa!“ vravel mi, keď som stála pred zrkadlom a z rohu ma lenivo pozoroval rozospatý kocúr s bielymi ponožkami. Všetko tam akosi pokojnejšie plynulo. Len staré kukučkové hodiny, visiace nad veľkým zrkadlom, ma vždy vrátili do reality. Dedo mal troch synov. Takmer rozprávkové, že? Občas ich spomenul, keď sa pomedzi robotu o čomsi rozprával s otcom. Ukázali sa aj s nevestami, väčšinou cez víkend. Vždy sa trochu posťažoval, že mu nechali kopec krajčírskej roboty, zobrali vrecia so zemiakmi a už ich nebolo. Ani s jedným som sa nikdy osobne nestretla, ale dobrý pocit som z nich nikdy nemala. Istý čas sme potom u deda neboli. Otec sa uňho párkrát zastavil, keď bol v nemocnici. Trochu chorľavel, ale za šijací stroj si sadol znova. Pred pár rokmi mu umrela žena. Otcovi rozprával, že nechce ostať v dome sám, a tiež nechce byť nikomu na oštaru. Oštara je v tejto súvislosti neľudské slovo. Bolo mi to veľmi ľúto, ale dedo nakoniec odišiel do domova dôchodcov. Mám pocit, že si to nezaslúžil ...
