Ja neviem, čo si všetci mysleli. Veď sa to dalo čakať. Chodila k nám od tretích susedov každý deň už takmer rok. V máji sa už presťahovala natrvalo. Mamy chcú predsa pre svoje deti len to najlepšie. Aj Miňa od susedov.
Štvrtého večer mi volá mama. Keď telefón zvoní v nezvyčajnú hodinu, nikdy prináša všedné správy.
„Mačka je tu a strašne silno mňaučí!“
„Mama, len sa upokoj. Už to na ňu asi prišlo. Ona si poradí sama.“
A poradila. Na raňajky už prišla celá šťastná a bez brucha. Myslela som na detstvo, keď som prvýkrát videla mačiatka tesne po pôrode, a potom na to, ako mi prednedávnom mačací pôrod opisoval desaťročný syn kamarátky Jany. „Teta predstav si, že naša Lara po pôrode zjedla svoju vlastnú placentu! Samo bol z toho načisto zelený a skoro sa povracal, ale ja som ju upokojoval.“
Šla som za tichým mraučaním. Boli až celkom vzadu na sene a ani pohľad zblízka, na tie maličké slepé klbka ma neprinútil predierať sa pavučinami za nimi. Počula som ako si spokojne mľaskajú mamine mlieko a Miňu ako si šťastne pradie. Po piatich dňoch ich preniesla k tej susedke, ktorá hovorila o šťastí. Nech sa aj na ňu čosi nalepí. Aj keď skonštatovala, že je to preto, že u nej na pôjde je väčší neporiadok a Miňa tam môže mačiatka ľahšie ukryť a ustrážiť. Našla som ich stúlené v sene pod doskami. Keď som sa dotkla čo i len jedného, mama im hneď za mojim dotykom vyumývala jemný kožúšok.
Tu sú ešte slepé.
Až keď trošku podrástli a tmavomodré oči sa im zmenili na šedé, skúsili mi zopárkrát naozaj zapózovať pre objektívom. Chcelo to naozaj veľa trpezlivosti.
Tak tu sú. V hornom rade zľava Gusto a Puky. V dolnom rade zľava Mimi a Mia.
Každé je iné. Povahou, výzorom, správaním.
Odmalička je najväčším zbojníkom čiernobiely Gusto. Gusto má všetky predpoklady na to, aby sa z neho raz stal veľký lenivý kocúr. Zo všetkých mačiatok si najdlhšie užíval maminu opateru, málokedy sa poumýval sám, najviac zjedol aj vyviedol. Kým bol celkom malý, stále sa vzpieral a nechcel sa dať pohladkať. Teraz mi najradšej hryzie do palcov na nohách, trhá papuče a dožaduje sa neustálej pozornosti. Rád zapára do ostatných a stále by sa bil. Je strašne zvedavý a „pomáha“ mi pri každej robote.
Tu je Gustova fotogaléria.
Tu sa nechcel fotiť.
A takýto je jedák.
Miňa im jedného dňa doniesla na prilepšenie vrabca. Samozrejme že sa naňho Gusto vrhol ako prvý. Vystrájal ako divý, s nikým sa nechcel rozdeliť. Ani neviem ako sa mi ho vôbec podarilo odfotiť. Vlastne väčšina týchto fotiek vznikla, keď som stála na rebríku asi v štvormetrovej výške, takže je celkom namieste občas privierať oko.
Gustov najlepší kamoš je Puky.
Ak vystrája pestvá, tak najradšej s ním. Puky je zo všetkých najbystrejší a veľmi milý, prítulný kocúrik. Vo voľnom čase rád chytá muchy a robí na ostatných baf! Kamaráti sa s každým. Aj s ježom, ktorý k nám do záhrady prichádza každý večer. Rozprávali sa síce z dvojmetrovej vzdialenosti, ale nevrčal naňho. Puky je proste sympaťák.
Tu je ešte malý s maminou. Pod ním sa vyškiera Gusto.
Za Pukym mi je trochu smutno. Prednedávnom pocestoval k známym až k Trebišovu. Napriek všetkému sme to doma dosť prežívali, lebo sa strašne bál. Janka mi rozprávala, že celú cestu v aute tak mňaukal, že podvečer už celkom stratil hlas. Skoro mi srdce urvalo. No na druhý deň, keď si všetko dookola dôkladne oňuchal, najedol sa a poobede už hral s chlapcami futbal. Takže už tam teraz vlastne máme rodinu.
Keď odišiel Puky, Gusto si hľadal novú obeť pre svoje kocúrie kusy. Keďže je to riadny špekulant, vybral si Mimi. Mimi je môj miláčik, lebo je najmenšia. A je to taký malý ustráchanec a smoliar. Veľmi rada spí, takže vždy príde k miske posledná. Ale keďže jej vždy čosi odložím, rýchlo dobieha súrodencov. Ako prvá nechtiac okúsila ako chutí voľný pád z pôjda. Skoro ráno som ju vtedy v pyžame hľadala po susedkinej pivnici, kde v tme mraučala na ratu. Keď sa všetky naučili zliezať po rebríku, Mimi ako prvá sama ulovila myš a s gurmánskym pôžitkom ju aj sama zjedla. Mimi sa nezdá, ale je to bojovník.
A takto ľúbi mamu.
A z ustráchanej mačičky
vyrástla slečna
Ostala mi ešte Mia. Mia je už odmalička samostatná jednotka. Väčšinou si urobí vlastný program a neprekáža jej, keď ostane chvíľku sama. Mia je dáma v každej situácii. Aj pri miske s jedlom je spôsobná a nevytláča ostatných, nebije sa, ani nevyvoláva konflikty. Za každú misku s jedlom sa príde potúliť, akoby sa takto chcela poďakovať, že jej chutilo. Mia je zo všetkých najlepšia lezkyňa a aj na stromoch sa pohybuje obratne a s eleganciou jej vlastnou. Neponocuje dlho a chodí spávať medzi prvými. Občas, keď dlho svietim sedí na parapete môjho okna a nakúka dnu. Viem ako by priadla vo voňavých perinách.
So sestrou
A tu ich už učí mama zliezať po rebríku.
Ako prvá zišla dolu Mia, za ňou smelo Puky, Gusto s veľkým strachom a mňaukaním a Mimi sa celkom bála a ostala hore. V prvé dni som jej pomohla, potom už šla sama. Náramne sa im to zapáčilo, rovnako ako všetko, čo doteraz nepoznali. Za dva týždne mi tak upravili kvetinové záhony, že som ich takmer nespoznala.
Mama Miňa.
Keď ich prvýkrát zobrala večer na lov, už som si myslela, že ich vidíme naposledy. Došli šťastné, zablatené a mokré od rosy. Odvtedy akoby s každým dňom rástli ešte rýchlejšie. Niekedy bolo až dojímavé sledovať ako sa o ne mama bojí a stará. Stačilo jedno mňauknutie, keď zbadala z pôjda susedovho psa alebo cudzieho človeka a behom sekundy boli všetky schované. Boja sa neznámych zvukov, ale pomaly si zvykajú. Ak sa niečoho zľaknú, tak prvý vyberá zatáčku Gusto. Ale inak vždy strúha frajera.
Z pôjda veľmi radi sledujú okolie a susedovmu psovi robia opičky.
Najaktívnejšie sú ráno a večer. Deň väčšinou preleňošia. Večer sa zvyknú strašne predvádzať. A naši aj so susedou vravia, že také divadielko je lepšie než seriály v telke. Hlavne, keď im večer zasvietim svetlo a chytajú za letu nočné motýle, hmyz, všetko čo sa hýbe. Teraz si už občas chodia aj na nočné vandrovky, ale ráno o šiestej už vyspevujú a mačací deň sa začne odznova. Už sú celkom samostatné a zvláštne mačacie zákony prírody určujú, že tak ako sa o nich mama predtým dojímavo starala, teraz ich už od seba odháňa, prípadne Gusto vyháňa ju. Príde sa len najesť a tak spí u tej šťastlivej susedky. No a už je tiež znova zaľúbená. Aj sme konečne zistili, kto je otcom terajších aj budúcich mačiatok. Aspoň, že nie je prelietavá. Zato má slabosť na filmových hrdinov. Janin kocúr vyzerá celkom ako Garfieldov dvojník. Tak teda, keby niekto chcel byť s nami rodina, tak sa hláste.
A neviem, ako je to s tým šťastím do domu. Vraj sa ním príliš pýšiť netreba, aby náhodou nezutekalo. Snáď celkom postačí, keď sa priznám, že sme prežili krásne leto. A ešte čosi. Je nás doma o jedného človiečika viac.
