Aj po rokoch ho okamžite spoznala. Zrazu tam stál, neučesaný, s kravatou trochu nakrivo. Neladila mu s košeľou ako vždy, keď sa obliekal sám. V tomto bol nemožný a Eva sa z neho zakaždým smiala. Vždy mu perfektne zladila farby a popri tom občas aj život. Niekedy sa správal ako decko a na Evu vždy pozeral ako na bohyňu, ktorá mu do života priniesla trochu poriadku.Vôbec sa nezmenil. Stál v čiernom kabáte, v rade na pošte a v ruke zvieral obálku a drobné. Ešte stále rád posiela listy. Aj Eve posielal. Závideli jej všetky kolegyne, len jej to pripadalo veľmi staromódne a smiešne. Chvíľu premýšľala, či ho má osloviť. Nevidel ju, tak si ho z diaľky obzerala a trochu spomínala. Nakoniec rázne vykročila a oslovila ho.„Adam?“ Ostal vyplašený a drobné mince sa mu zrazu rozsypali po zemi. Zbierajúc ich vyjachtal zo seba čosi o tom, ako dávno sa nevideli, a že dobre vyzerá.Eva si čupla k nemu, zodvihla zo zeme korunu a pozerajúc mu do očí, si v duchu kládla otázku, či ho vôbec niekedy ľúbila ...
