Čas otázok a odpovedí

Stojím v dlhom rade na zmrzlinu. Asi je už jedna z posledných tohtoročných, ktorú si vychutnám pri prechádzke mestom, tak mi ten rad až tak neprekáža. Pozorujem deti a ich rovnako zvedavé oči. Prichytím sa pritom ako snívam o ich neutíchajúcich otázkach, z ktorých každá začína slovkom prečo. O pár krokov ďalej vidím drobca ako neúnavne poskakuje, poťahuje mamu za rukáv:“Chcem jahodovú a banánovú.Mami? A prečo tamtá teta sedí na zemi?Mami? Prečo tam sedí.Mamiiii.“„Neviem, nepozeraj tam, tu stoj!“„Mami, chcem ...“„Tu stoj, lebo prídu cigáni a zoberú Ťa preč!““Mamiiiii.“„Nepočul si? Tu stoj!“Chytí mamu za ruku a poslušne čaká.Vystúpim z radu a premýšľam, ako rada by som do čistej hlávky vštepila vety o krásne farebnom svete ...