"Viete, že Vás práve predbiehajú osemdesiatsedemročné nohy?"Obzriem sa a vidím útlu babku v hnedej pláštenke, s obedárom v ruke."To je krásny vek!" Aj ja by som sa chcela takého dožiť a takto dobre vyzerať." Zasmiala sa a chvíľu sme kráčali spolu."Ach, dve svetové vojny som prežila.""Vedela by som Vám rozprávať hodiny a hodiny o tom, aké to bolo strašné.""Ste rodená Prešovčanka?""Áno, tu neďaleko sme bývali.""Skrývali sme sa pred bombami."Deti plakali, kričali, mamiii, mamiii.""Nosila som ich do pivnice vo veľkých taškách.""Delili sme sa o každú chlebovú omrvinku.""A teraz vidím chlieb, často pohodený v koši."V tej chvíli, som si zrovnala všetky svoje malichernosti a najradšej by som ju bola počúvala celé hodiny. Ale musela som sa vrátiť do práce. Viem, že ju ešte stretnem. Chodíme na obed do rovnakej jedálne.Možno ma zajtra znova zastaví. A nielen na ulici, ale aj kdesi vo vnútri.Jej posledná veta mi ešte stále odznieva v ušiach."Aaach, deti moje, vážte si mier."Teraz premýšľam, či naozaj vedela, že zajtra je Medzinárodný deň mieru.Ale vlastne, ja na náhody neverím ...
