Kučeravá

Raz som ju len tak zo špásu nazvala Sade. Nie, nemá vôbec zamatový hlas. Ten jej je skôr taký, ako keď je Joe Cocker chorý. Netuším, koľko môže mať rokov. Mám pocit, že snáď ani nestarne. Je stále dobre naladená a šibalsky sa jej smejú oči. Má krásne kučeravé, čierne vlasy. Trochu sa podobajú tým, ktoré mala moja čierna bábika. Len ona mala žlté šaty a Sade sa najlepšie cíti v rifliach. Je nízka, takže ich trochu ťahá po zemi. Vlastne sa to teraz tak nosí. V tričku bez rukávov jej vyniknú bicepsy, za aké by sa nemusel hanbiť ani muž. Aj keď mužov veľmi nemá rada. Neodmysliteľne k nej patrí gitara, čierne puzdro s drobnými aj papierovými. Už dobrých pár rokov ju za každého počasia, nájdem vždy pod bránkou, na rohu Hlavnej a Metodovej. Mesto si na ňu zvyklo.Sade má svoje vlastné esperanto, ktoré každému, kto ide okolo robí pekné líca. Pri nej mi naozaj neprekáža, že spieva občas falošne. Hlavne, že spieva úprimne. Nikdy so sebou nemá ani spevník, ani noty. Esperanto srdca má vždy poruke. Zakaždým, keď jej niekto opätuje úsmev a hodí peniaze, svoje ďakujem vie hneď šikovne vsunúť do každej skladby. Je jedno, či hrá „Bajla bajla“ alebo „Boh je láska, Aleluja“ alebo „Maj ja hí, maj ja hé“.Sade vždy zájde aj na omšu. Jedine vtedy mení svoje stále pódium a angažmán. Keď ľudia vychádzajú z kostola, spieva len gospely. „Bajla, bajla“, by sa asi nehodilo. Viacerí ju priateľsky poťahajú za jej kučery a ona odhalí rad bielych zubov. Vtedy si ju viem predstaviť aj v tých žltých šatách, ako Hawaičanku s kvetmi, ktorá na letisku víta turistov.Už dávno som jej chcela venovať článok, tak kým píšem posledné vety, volám ešte kamarátovi, či nemá nejakú dobrú fotku z mesta.„Prosím Ťa, píš radšej o niekom normálnejšom.“„Prečo? Sade mi bola vždy sympatická.“„Sympatická? Ty by si nechala svoje dieťa v domove?“Sade a pohodovo ladený článok, mi zrazu miznú pred očami. V prvom momente vidím len ženu, ktorá nechá svoje dieťa v domove a škrieka na ulici. Môj svet lásky dostal facku. Ale vstáva a veľmi chce veriť na šťastné konce. Tak beriem telefónny zoznam a vytáčam číslo.„Detský domov, prosím?“S neveľkou dušičkou vysvetľujem o čo ide. Pán riaditeľ je veľmi milý a strávime chvíľu v príjemnom rozhovore. „Viete, nikto nemá právo súdiť ju. Za tie roky som stretol rôzne matky. Ale ona mala vždy o dcéru záujem. Stále za ňou chodila. Keď nemala peniaze na autobus, prišla pešo a v daždi. (15 km) Tak veľmi chcela byť s ňou, ale osud jej to zariadil inakšie. Keďže bola duševne chorá, nemohla sa o dcéru starať. Musela byť u nás. Teraz, keď je už plnoletá, bývajú spolu.“„Ďakujem, ani neviete, ako veľmi ste mi pomohli.“Rozbehnem sa do mesta pod bránku a pýtam sa Sade, čo by si najviac na svete želala. Bez rozmýšľania odpovie: „Aby mi Pánboh odpustil, že som sa nemohla starať o dcéru. A zlí ľudia, aby neboli.Zahrám Vám svoju najnovšiu „hitovku.“Udrie do strún a neopakovateľným hlasom spustí: „Len Ty si Ten, za ktorým chcem ísť ...“Má novú gitaru „Nashvillku“ aj so zosilňovačom. Tohto roku na Valentína jej ju niekto neznámy daroval. Hm, ktovie, možno aj on veril na šťastné konce.