S trochou neistoty som otvorila ústa, ale slová zastali niekde uprostred. Chcela som povedať: „Hej, pamätáte sa na mňa? Asi pred rokom sme spolu cestovali a zhovárali sa a ..." A tak mi došlo, že si ma už isto nebude pamätať. A možno by sa iba cítil nesvoj, že si nespomína, čo komu narozprával, a čo mu zase narozprávali iní.Neopýtala som sa, ani či sa preňho zastavil syn. Odpoveď možno vytušiť priamo z ulice. A možno by sa zaňho trochu hanbil, alebo by ho ospravedlňoval tak ako minule, že teraz nemôže, že ... A obaja by sme vedeli, že akékoľvek nahováranie je len taká vlažná formalita pre dušu.Neopýtala som sa ho ani ako prežil tohtoročnú, takmer taliansku zimu, na tej ubytovni, či kde to býval. Ani na to, či si ešte stále spomenie na staré repliky z filmov a na staré skladby, vďaka ktorým bol kedysi slávny na dedinských zábavách. A vlastne, keby sa čosi na oplátku opýtal on mňa, tiež by som mu odpovedala takmer rovnako ...A možno je aj rád, že ho napriek všetkému ešte stále neopúšťa humor, že ženám stále rád posiela komplimenty, že v to svoje Eldorádo ešte stále neprestal veriť. Ako mi to vtedy spieval? Že je „zbavené vší bídy člověčí?“Tak sme predsa len prehodili slovko. Rovno za ním visel plagát. Práve ten jeho obľúbenec tu o pár dní začína svoje turné. Chvíľu som premýšľala, či by šiel na koncert. A možno ho poobede zase stretnem na zastávke. Ktovie.
