Skúmavo sa obzerám a premýšľam, kto je tu doma a kto prvý raz. Ako dobre, že som nešla sama. Podarilo sa mi prehovoriť zopár ľudí z práce, a tak trochu vtipkujeme, keď je nás viac. To vždy zaberá, keď treba odľahčiť zvláštne husto atmosféry. Celkom prirodzene sa k nám pridávajú ostatní, známi neznámi. Každý z nás vie, že dnes tu nie je len tak náhodou.Muži vtipkujú čoraz viac. A asi tuším čím to bude. Keby ste vedeli akí ste rozkošní, keď sa bojíte, keď niet sa čoho báť. Aj ja mám strach, hlavne z výsledkov. Ale na akože nebojácne herecké výkony kolegu sa nechytám. Potom nám ticho vraví, že v podvedomí si už stavia malý súkromný pomník zato, že sa po toľkých rokoch odhodlal a prekonal strach. Vypĺňame všetky povinné formuláre a sestričky zisťujú, že sme z jedného pracoviska. Vraj sme prišli ako na zavolanie, práve včas, že tých prvých je veľmi málo. Neopakovateľný pocit ... Aj nízke tlaky sa nám okamžite vyrovnávajú. Vtipkovanie so strachom stále naberá na obrátkach, hlavne keď sa blížime do tretích dverí. Medzitým lúštime výsledkové skratky. „Toto bude asi železo. Teda, máte doma železiarstvo alebo čo. To odkiaľ máš toľko železa?“ „A ty nejedz toľko slaniny, pozri sa sem.“„Ja mám zase akosi málo bielych.“„Vidíš, to máš z toho fajčenia!“„A ja sa musím asi viac kamarátiť s mäskom, alebo začnem cmúľať klince.“Po našej dôkladnej analýze, o necelú polhodinku ležíme všetci svorne vedľa seba. Ticho zjojknem, keď mi ihla šikovne vojde pod kožu. Nikto neodpadáva, nikto nebledne, humor nás neopúšťa. Sestričky sú milé, a keďže nie sme žiadne väzby, tak sa nás stále vypytujú, ako sa cítime. Vraj nám spúšťajú len tú beťársku. Všeličo nám ochotne vysvetľujú. Všetci sa zhodneme v tom, že je to jeden z najkrajších pocitov. To treba zažiť, keď nás to najcennejšie práve opúšťa a zároveň sa niečo vracia späť a dvakrát takou silou. Hm. Tuším sa dnes budem celý deň vznášať dva metre nad zemou. A tak už pár dní hrdo nosím krásnu modrinu a stále žijem z darovaného pocitu.Až sa ma ktosi opýta: „A koľko ti zaplatili za štyri deci ...?“ A ja nemám zrazu čo povedať ... Zosadnem z dvoch metrov a je zrazu tu. Obnažená realita bez príkras. Strohý fakt, prečo je prvodarcov tak málo. Možno sa len svet práve scvrkol na kôpku peňazí a optika srdca nosí bielu paličku. Ale aj tak. Stále neprestávam veriť v motto z nástenky čakárne: „Daruj krv, daruj lásku“.
