Niekedy stačí málo

Včera podvečer som cestovala z Košíc. Rada sa dívam z okna a pozorujem mihajúcu sa prírodu. Dobre sa mi vtedy sníva. Vyrušila ma nákazlivá nálada mladej partie, ktorá práve pristupovala na jednej zastávke. Boli piati, asi sedemnásťroční a bol ich hneď plný autobus. Vyvoňaní, s gélovými vlasmi, naladení ako keď sa ide do mesta na "fraj". Pospevovali si a priam tanečným krokom si sadali na sedadlá. Chvíľu som sa cítila ako nie náhodná cestujúca vo videoklipe chlapčenskej kapely. Presne ako tá, ktorej vždy tak srdcervúco spievajú a držiac sa za srdce, jej navždy prisahajú vernosť a lásku. Pristihla som sa pritom ako sa usmievam. Trochu sa predvádzali. Tak ako to vedia len mladíci s prvými vyrážkami. Sedeli predo mnou, otáčali sa, popiskovali a usmievali sa popod nos rovnako ako ja. Jeden vyzeral ako ten, okolo ktorého sa vždy všetko točí. Možno kvôli telefónu, ktorý nepúšťal z ruky. Cvaknutia fotoaparátu striedali verzie rôznych skladieb, aj keď z telefónu znejú vždy tak tupo. V duchu som ku každej priraďovala názvy. Všetky spájal rovnaký rytmus. Taký, ktorý nevtieravo lezie pod kožu a jemne ma nútil hojdať sa v rovnakom rytme. Neviem, čo si mysleli ostatní cestujúci, ale všetci, vrátane mňa, hojdali hlavami, plecami až som mala pocit, že rozhojdáme celý autobus. Vedela som, ktorá skladba má také hojdacie účinky, ale aj tak som sa ich spýtala: "Chlapci, čo to počúvate?" Zjavne boli mojou otázkou zaskočení a dosť sa hanbili. Hovorca odpovedal: "Exotiku počuvame, ma taky fajny rytmus." "Hm, aj mne sa páči." Celú cestu do seba potom štuchali, ale nerozumela som, čo si šepkali.Vystupovali sme naraz. Sprevádzali ma až domov a vôbec som sa nebála. Spájal nás ten istý rytmus srdca. Cigánske srdce bije predsa rovnako.