Rozhovor do Tvojho ticha

Vieš, že ich mám v hlave najmenej tisíc? Vieš, samozrejme, že vieš. Predbiehajú sa ako deti a mne je ľúto nedať šancu aspoň každej druhej. Lenže sú rozlietané a ja si občas zabúdam čistiť dušu. Zaspávam skôr, než Ti stihnem povedať pár slov okrem ďakujem a vstávam už s ďalšou prosbou v hlave. Preto som dnes tu a hľadám to ticho v sebe.
Vieš, ja ...
Z myšlienok ma vyruší prichádzajúci pár. Sadajú si na detské stoličky, nohy majú zrazu až pri brade a túlia sa k sebe, k Tebe. Vyzerajú šťastní. Hm.
Vieš, ja, chcela by som Ti toho toľko povedať. Mám tisíc prianí, tisíc ďakovaní ...
Cvak! Znova ma vytrhli. Skupina nemeckých turistov obdivuje Tvoju krásnu gotiku. Cvak! Cvak! Dúfam, že sa niekde v pozadí nevyskytnem v „deutsche albume“. Tým dvom vpredu to vôbec neprekáža. Ďalej sa túlia sa k sebe, aj k Tebe.
Vieš, dnes sa neviem sústrediť, stíšiť sa do seba, hľadať tie správne slová vďaky. Vlastne v poslednej dobe to tak dosť často cítim.
Začujem zvonku zvuky dennej ulice, z kaviarne štrngot prázdnych pohárov, ľudskej vravy a v pozadí Kučeravá ladí svoju gitaru.
Do uličky vojde matka. Z kočíka sa na mňa zaškerí blonďavé dievčatko a prstom ukazuje: „Ľaaľaaaa.“ Odškerím sa tiež.
Ty vieš, na čo myslím. Aká otázka bez odpovede, mi práve prebehla hlavou.
Ty všetko vieš.
Nemeckí turisti s cvakotom odchádzajú a zrazu je na okamih úplné ticho. Také, pre ktoré si sem rada chodievam.
Vieš, tak by som chcela vedieť lepšie čítať v Tvojich cestách. Vedieť kadiaľ mám ísť, keď sa občas zdá byť všetko zahmlené, keď sa neviem pohnúť z miesta.
Vieš, myšlienky mi stále divo lietajú myšlienky a ja sama ich neviem zastaviť. Neviem nájsť tie správne slová pre Teba a ...
Zrazu ma niekto zozadu poklope po pleci. Otočím sa, zbadám vetchú ženu a v jej očiach Teba s otázkou: „Pani nemáte dve koruny na rožok?“