Vlado Krausz: "Som skôr realista."

Spomínaš si ešte na svoj prvý pesničkový text?Mal som asi 16, začal som hrať na gitare, a keď som sa naučil prvé tri akordy, tak som chcel hneď zložiť pesničku. Bola to smutná pesnička. Volala sa Zdochnutý pes.Tam kde končí les,leží starý pes,sníva krásne sny,už dvadsaťšesť dní.Nik ho nemal rád,ani vlastný brat,tam kde končí lesleží starý pesa refrén bol 4x - zdochnutý pes.Aké boli Tvoje začiatky spolupráce s Ivanom Táslerom? Naozaj ste sa stretli až po dvoch rokoch spolupráce?Bolo to nejako tak, že mi zavolal asi v 94-om, že sa dopočul od môjho kamaráta z Popradu, že si robím pesničky, či by som nevedel otextovať nejaké jeho veci. Tak teda dobre, nech mi pošle kazetu. Bolo len tak zdvorilostne, lebo som vtedy robil v jednej firme a nemal som čas na také sprostosti, ako písanie textov. Ale keď som si to vypočul, niečím ma to oslovilo a napísal som mu pár textov. Bola tam aj pesnička "Nepoznám", čo som vtedy vlastne napísal pre moju nastávajúcu, lebo som sa chystal ženiť. Potom sa mi asi rok neozval. Odrazu som po čase počul tú pesničku v jednom obchode, zdala sa mi známa, a keď som si uvedomil, že som to písal ja, skoro som dostal infarkt, taký som bol nadšený. Potom sa mi ozval Ivan, že ma navštívi, a donesie mi ich prvý singel. Ivana Táslera často označujú ako veľmi bezprostredného a priameho človeka. Ako ho vnímaš Ty?Som s ním málo, asi tak raz za rok sa stretneme, ale občas mi zavolá. Myslím, že je to normálny človek. A priamy a bezprostredný by mal byť asi každý spevák, nie?Recept na zaručený hit nemá nikto. Niekedy sa hitmi stávajú pesničky, o ktorých by to dopredu nikto ani nepovedal. Prišiel za Tebou už niekto s prosbou: "Vlado napíš mi text, ale nech je to hit?"Hej, zavolali mi nejakí takí, ale nemám chuť písať pre takých ľudí. Jednak cieľavedome sa hity písať nedajú a na druhej strane nemám rád špekulantov, čo sa chcú silou-mocou zapáčiť.Čo máš teraz rozpísané? Nič nerozpisujem, keď píšem, tak píšem, keď nie, tak nie. Naposledy som písal niečo pre Ivana.Ak počuješ denne svoje texty z rádia, máš ešte stále ten príjemný pocit spätnej väzby?Priznám sa, že rádio doma takmer vôbec nepočúvam, počúvam ho hlavne v aute, a keď počujem nejaký svoj text, tak ma to samozrejme poteší.Máš medzi textami aj také, ku ktorým máš špeciálny vzťah alebo patria medzi Tvoje obľúbené?To nie. I keď niektoré komerčne dopadnú lepšie, niektoré horšie, snažím sa ich písať a pristupovať k nim rovnako. Tak, aby som sa za ne neskôr nemusel hanbiť.Niekedy sa čudujem novinárom, že sa kapiel a spevákov pýtajú stále na tie isté otázky, a pritom niekedy stačí čítať ich texty, v ktorých je schovaných oveľa viac intímnych výpovedí. Dobrý textár musí byť tým pádom veľmi empatický a takisto znalec duší, nie?Možno je textár spevákove druhé ja, musí tam byť samozrejme nejaké to prepojenie, približne rovnaké vnímanie sveta. Keby som mal písať pre nejakú romantickú dušu, tak by som to asi nevedel, lebo nie som romantik, som skôr realista.Tvojou ďalšou vášňou je výtvarná múza. Čo je pre Teba ťažšie? Namaľovať obraz alebo napísať text? Ľahšie je asi namaľovať obraz, netreba pri tom tak rozmýšľať. Pri maľovaní vlastne oddychujem.Aký je to pocit, otvárať svoju výstavu a preberať cenu za text roka? Neviem, o čom hovoríš, ešte nikdy som nepreberal cenu za text roka, taká cena sa na Slovensku už asi 10 rokov neudeľuje. Možno máš na mysli cenu SOZA za skladbu roka, ktorú som dostal spolu s Ivanom. Výstavu som mal len jednu a bol to dobrý pocit.Nestáva sa Ti, že sa Tvoja textárska a výtvarná múza prelínajú? Že obraz a text vypovedajú o jednom pocite?Nevšimol som si nič také, nie som teoretik. To by asi mali posúdiť iní. Ale keď niečo človek robí a robí to najlepšie ako vie, tak v každej veci nechá kúsok seba, či píše, maľuje alebo varí polievku.Málokto tiež vie, že si spolupracoval aj s Divadlom Jonáša Záborského v Prešove, keď si písal texty piesní pre muzikál Starci na chmeli a zhudobnenú verziu knihy Boženy Němcovej Veľmi pyšná princezná. Predsa je to trochu iné, keď sa držíš dejovej línie. Ako sa Ti písalo?Bolo to ľahšie ako otextovať nejakú pesničku, kde najdlhšie asi trvá vymyslieť námet, že o čom to asi bude. Tam to bolo jasné, bol tam dej, to sa ľahko píše. Pre textára je dobré, keď si skladbu po dopísaní textu vie aj sám prehrať, ak pravdaže píše priamo na hudbu. Kedysi si aj hrával v kapele. Ako si spomínaš na tie časy? Ešte si niekedy doma zahráš?To nebola kapela, to sme si len tak na internáte, neskôr na vojne hrali. Keď robím texty na hudbu, tak si ich spievam, či sa to dá dobre spievať, niekedy si skladbu zahrám aj na gitare.Aká hudba, či kniha Ťa za posledné obdobie oslovila?Niekedy som veľa čítal, asi tak knihu - dve za týždeň, ale teraz som už asi polroka nečítal žiadnu. Začal som pozerať filmy na dvd, a keďže v tejto oblasti mám veľké medzery, lebo filmy som predtým skoro vôbec nesledoval, tak pozerám, požičiavam, čo príde a na čo mám chuť. Z tých posledných, čo som videl a čo ma zaujali boli napr. austrálsky film Tom White alebo Nechoď klopať na dvere a fínsky Muž bez minulosti. Nedávno som bol s dcérou v kine na Dobu ľadovú 2 a zaujalo ma to možno viac ako ju. A hudba? Tú veľmi nepočúvam, ale keď už si niečo pustím, tak niečo príjemné, napr. Dianu Krall alebo Stinga.Textár stojí vždy v takom príjemnom tieni speváka a pritom text je polovica úspechu skladby. Mám pocit, že Tebe ako človeku ten príjemný tieň vyhovuje. Tak to mi vyhovuje, ale nepociťujem to ako tieň. Spevákom by som nechcel byť.Nemáš pri pohľade na svoju dcéru, niekedy chuť písať aj texty pre deti? Ju hudba vôbec nezaujíma, ona si radšej celý deň niečo kreslí, vystrihuje, lepí papiere.Pôsobíš na mňa vždy tak pohodovo, spokojne, so svojským nadhľadom, tak ako šťastný človek. Mýlim sa?Som spokojný s tým, čo je. Mám rodinu, robím, čo ma baví, takže sa asi nemýliš.