Volali ma pani učiteľka

"Pani učiteľka, pani učiteľka a toto má byť ako? Šimon to spieva zle. Vraveli ste, že nemáme kričať, ale nahlas spievať, že?" Bola na zjedenie a hneď som ju pasovala za svoju asistentku. Stále som im opakovala, že ja nie som ozajstná učiteľka a nech mi nevykajú. Bola som len taká veľmi amatérska, sezónna učiteľka, aj keď to bol veľmi príjemný pocit.Neviem prečo, ale práve mne prenechali takú veľmi milú úlohu. Za pomerne krátky čas som mala naučiť tie prvoprijímajúce hlásky, zaspievať dve - tri pesničky. Možno preto, že v tom čase sa nášmu amatérskemu zboru veľmi darilo a možno preto, že som sa vždy snažila napísať im čo najkrajší text, ku ktorému som potom hľadala chytľavú melódiu. Všetci boli vždy takí nedočkaví, tešili sa a stále chceli spievať dookola, znova a znova. Tá krásna námaha sa mi vždy stonásobne vrátila, a ten pocit sa nedá ničím vynahradiť. Snáď len ...Hm. Dnes kráčali uličkou ich súrodenci a mladší kamaráti, ktorí už síce volali pani učiteľka niekoho iného, ale pieseň a odkaz ostali nezmenené. Na okamih sa ich hlasy stretli. Tí "moji" si slová ešte pamätali a snáď v nich ostal aj kúsok, tej čistej bielej.