"A nezabudni vykročiť pravou nohou.“

Je len pol siedmej ráno. Sedím v kuchyni na stoličke, hompáľam nohami a pozerám na svoje nové biele lakovky. Klopkajú mi, keď v nich kráčam po chodníku. Hm. Čo ja viem, asi som už veľká. Pomyslím si malej hlave.Odsúvam nedojedené raňajky. Maslový rožok by som inokedy spráskala raz dva. Aj kakao si vždy pýtam doliať. Ale dnes sa mi akosi nechutí. Dnes sa mi v bruchu usadilo niečo celkom iné.Ani mama dnes veľa nezjedla. Vlastne neviem či vôbec jedla. Od skorého rána akosi divne pobehuje po dome. Nič nevie nájsť. A možno sa aj bojí, či mi v tých nových šatkách nebude zima. To nič. Ja to vydržím, som už predsa veľká. Šaty majú presne takú farbu ako auto od susedov. Najviac sa mi na nich páči, že majú vpredu vyšitý veľký biely kvet. Vykrúcam sa v nich pred zrkadlom a mama mi už asi štvrtý krát opravuje vrkoče s obrovskými bielymi mašľami. Dnes ma česala oveľa dlhšie než inokedy. Vravela, že musím byť ako z cukru. Hm. Žeby boli „dospeláci“ z cukru?Ešte raz všetko dôkladne skontroluje, kým ja sa už netrpezlivo prechádzam po chodníku. Klop, klop, klop. Tak ju chytím za ruku, veď aj „dospeláci“ sa držia za ruky. Konečne vyrážame. Spomeniem si ešte, čo mi povedal otec skoro ráno. Vraj mám vykročiť pravou nohou. Tak sa nesmiem pomýliť. Pravá je aj ruka, ktorou budem písať. Teším sa, ale pre istotu stisnem maminu ruku ešte silnejšie. Pravá klop ...Je prvý september 1984.