Ako sa netopia spomienky

Pamätám si, ako som pred pár rokmi Jarke poslala pohľadnicu až do ďalekého Vermontu. Ktosi jej ju strčil pod dvere izby. To sa niekedy e-mailu nevyrovná. Boli na nej dve mačky zavesené na šnúre na bielizeň a nápis: „Nezáleží na tom, kde sa stretneme, hlavne, že sme kamošky.“ A aj „mačkárky“ sme boli odmalička. Tak volám SOS, z cudzieho bytu, mesta, z pričerstvých spomienok: „Prosím ťa, príď, neviem čo so sebou. Možno obe prídeme na iné myšlienky. Aj keď vlastne, ani na iné prísť nechceme ...“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)
Obrázok blogu
(zdroj: http://www.codum.eu/resize/domain/codum/files/staraCB87-bratisla)

Spolu s teplom na mňa padá cudzie sídlisko, divná spleť cudzích ľudí hlavnej dediny. Netrpezlivo čakám. Až sa z okna auta vykloní známa tvár: „Tak čo? Ako za starých čias? Do rána a naboso, pri dvoch litroch minerálky?“Aaaaaaa. Vyrážame!Celé poobedie sa dookola túlame starými uličkami. Sú krásne, ale to hnusné smutno, mi bráni vychutnať si ten pocit. Zdá sa, že sme nerozluční.Na malom pódiu tancujú deti zo súboru šarišskú polku. Malo by sa mi zacnieť po domove, ale mne sa cnie po niečom celkom inom. „Ak raz budem mať deti, tak ich dám do súboru“, vraví Jarka a mne nenapadne nič iné než to, že tie moje vlastné sú buď ešte strašne ďaleko, alebo nebudú vôbec, nikdy, žiadne ... „Nie, nie, nie, dnes nemôžem počuť nič francúzske, bolí to“, vraví Jarka, keď míňame turistov. Tiež čosi nemôžem počuť, ani vidieť, ale nejde to. Rozhodla som sa totiž vybíjať klin kinom. A teraz sa neznášam za to, že si zo všetkého prežitého vždy pamätám každý detail. Vyžeriem si všetko. Tak mi treba, keď idem až do krajností túžob.Podvečer kotvíme v kubánskom salsa rytme. Telo síce príjemne rozhojdá, ale dušu chlácholí len čiastočne. Zvláštny pocit. S prvým dúškom, čo chutí po mäte a hnedom cukre si poviem, že tu som bola v tú chvíľu šťastná a práve vtedy som mala pocit, že sám život konečne našiel ten správny vietor, že ma už nepustí, že budem šťastná, že ... Hm. Zbytočné myšlienky. Odháňa ich božská chuť sušených paradajok, kapár, špenátu a kozieho syra, ale to sa zas raduje iba telo. A čo duša ... Len čo ju vytočí cudzí chlapík s kalným pohľadom, ktorý mi bez prípravy vraví čosi slizké a ruku smelo necháva na mojom kolene. Syčím, a tak sucho konštatuje, že Slovenky sú nedotklivé a málo komunikatívne. Mám strašnú chuť zavŕtať mu podpätok niekam, kde to veľmi bolí. Vraj málo komunikatívne. Idiot!To tu dnes vôbec nestretneme žiadnu slovač? Neuveriteľné!Až keď už asi osemnásty krát počujeme „votsjórnejm“, a keď sa aj ten malý parket mení z tanečného, na letmo obchytkávací, radšej odchádzame do noci. Platíme historický účet. Odkladám si ho ako nechcené spomienky. Akurát že on vybledne skôr.A tak ich ešte pár dlhých hodín skúšame zatopiť. Všelijako. Každá svoje. Tisíckrát prebrať, tisíckrát vrátiť, oľutovať, zabudnúť, oživiť ... Hmýria sa ako letný hmyz pri svetle lampy. A bolia ... Ukrutánsky. V ďalší deň nastúpim. Už nepočujem pískanie rýchlika, cigaretový kašeľ odfarbenej blondíny, ani študentskú vravu. Nič.Len v hlave mi dokola hrá jedna ošúchaná skladba o tom, kto „nevie byť sám ...Spomienky vyplávali.

Katarína Maliková

Katarína Maliková

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu