Jeden môj známy má stopárov veľmi rád. Zastaví vždy hlavne tým, ktorí sú dobre ovešaní ruksakmi, gitarami, taškami. Keď to všetko úspešne dovlečú až k autu a vytešení chcú nastúpiť, vtedy dupne na plyn a nechá tých neborákov stáť v smrade z výfuku. Hm. "Osud tých, čo chcú svoje sny žiť ..."Moja spolužiačka, zapálená stopárka, si zase niekde na neznámom kilometri, medzi Zvolenom a Košicami, našla svoju životnú lásku.Ja som nikdy nenašla odvahu cestovať stopom. Aj keď by sa mi to bolo občas hodilo, lebo zopár rokov som do práce dochádzala každý deň a autobusy sa väčšinou riadili podľa zákonov schválnosti. A keďže tie ma majú v mimoriadnej obľube, tak som raz takmer stopom, cestovala.Zastávka bola plná ľudí, autobus v nedohľadne. Priamo pri mne zastavilo nákladné auto a z okna sa vyklonila známa tvár ...Nuž, nepýtajte sa ma, ako som nastúpila do „Liazky“ v úzkej, bielej minisukni. Čo na tom, veď do roboty treba chodiť predsa načas! Kamarát sa za volantom stále škeril, že akú má dnes neočakávanú „závozníčku.“ Keď sme zastavili na pumpe, tak sa tankujúcim vodičom, pri pohľade na sedadlo spolujazdca, zopár deci benzínu aj povylievalo. Vtedy som sa pre zmenu, z tej výšky, škerila zase ja. Kým sme dorazili do mesta, tak som bola ohluchnutá a vytrasená ako „antlagérka“ od zbíjačky. Z nákladiaku som bezpečne zoskočila rovno doprostred rannej križovatky. Vôbec neviem na koho to všetci trúbili.Ale do roboty som došla načas. Keď prešiel mňa, aj kolegyne, druhý záchvat smiechu, tak som si šla zašiť rázporok na sukni.Tak neviem. Žeby šlo stopárom naozaj o dobrodružstvá?
