Cibuľa, mandle a božský Antonio

"Skôr by som sa dočkala prijatia u prezidenta, než stretnutia s Tebou!" Takmer mi tá veta ušla hneď namiesto pozdravu, ale nezabudla som na svoje dobré mravy a podala mu ruku. Niekedy stačí málo a mne v tú chvíľu stačilo. Pohľad do očí, len taký krátky film a strih. Bolo mi hneď jasné, že ma čaká nudný večer, ale som dúfala, že ho ustojím, aspoň na jednej nohe. Chvíľu som v duchu cestovala s ním, všade kde bol, čo jedol, pil, zažil. Po chvíľke nezastaviteľného monológu konštatujem: "Hmm, ako Ťa tak počúvam, tak Tebe v podstate nič nechýba." Nechápem prečo tu ešte stále sedím, ani to cappuccino dnes nestojí za veľa, ale to že sa nudím zjavne nikoho nezaujíma. Až kým som na pol ucha nezačula zamatovú Sade ako spieva o sladkom čerešňovom koláči, netušila som ako zvládnem ďalší cestovateľský monológ. Hudba ma predsa ešte nikdy nezradila. Dívam sa mu do očí, ale som na míle vzdialená. V jednom uchu počujem ako rozpráva: "A teraz si predstav aké to tam bolo úžasné, španielsky vidiek, slovenské raňajky, Májka v konzerve, klobása od strýka, nakrájaná cibuľka, Feri, Ďoďo, Janko. Parááááááda." V druhom uchu: "Zamatové úúúúúú." Telo prítomné. Duša lieta, práve sa chystá raňajkovať s Antoniom B. Robí to často, predstaví si radšej jeho, ako vždy keď nechce zakríknuť reálnejšie sny. Už jej to nevyhovorím, zvykla si. A.B. jej len ticho brnká na gitare. Bude krásny deň, možno si dajú naboso jedno tango v rannej rose. Možno, možno ...A znova. V jednom uchu: "Bol by som rád, keby sme sa stretli aj nabudúce." V druhom uchu: "Sade, mmmm zbožňujem raj na zemi." Telo zatvára dvere a nemôže sa dočkať konca tohto večera. Duša sa nežne lúči s Antoniom: "Áááách Antonio už Ťa asi tak skoro neuvidím, bol to krásny deň, ďakujem."V pamäti mi utkveli len tie scestované cibuľové oči, ktoré mojim mandľovým ani trochu nevoňali a štípali. Až mi skoro vyšli slzy. Na záver patrí ponaučenie. Dohadzovačov by Vám mali robiť iba ľudia, ktorí Vás skutočne poznajú a chcú Vám naozaj, naozaj dobre.