Vnímam všetky tie krásne, predčasne ozdobené stromčeky, výklady s „bielofúzatými“ pánmi, žiarovky kam sa pozriem, vôňu klinčekov v rozliatom víne, Tiché noci, Schuberttove uspávanky, aj studenú chýbajúcu bielobu. Nevidím gýč v tejto decembrovej zmesi. Je len raz za rok, tak si ju vždy chcem vychutnať.Vysmiata vychádzam z hračkárskeho obchodu a v taške nesiem veľký zelený traktor. Vlečka mi ešte trčí z tašky a naháňa ma do smiechu, keď vidím, ako sa na ňu deti cestou pozerajú.To všetko vnímam. Len vnímam. V hlave akosi neškrtám dni. Poobede si domov na sviatky balím zopár vecí. Ešte netuším kam natlačím všetky darčeky, ale veď autobus to nejako odvezie. Tak už tradične stojím dokrkvaná a šoférovi takmer dýcham na zátylok. Kým vyrazíme, ešte doladí Zákrutu a po chvíľke správ spieva Chris tú o tom, ako ide domov na sviatky. Vedľa mňa sa tlačí malý drobec, na bielej čiapke má nasadené tie smiešne svetielkujúce rohy. Chvíľku sa na seba škeríme a ja kdesi v diaľke, predsa len ticho začínam škrtať dni.Veď cestujem domov. Vianoce sú domov a domov sú Vianoce ...
