Odjakživa rada načúvam ľuďom. Už ako malá som so zavretou pusou, všetko naokolo veľmi pozorne vnímala. Sú ľudia, v ktorých sa dá čítať ako v trhacom kalendári. A v niektorých sa dá čítať hlavne vtedy, keď sa na prvý pohľad zdá, že nič nevravia. Iba slová, niekedy nestačia. Často sa mi stáva, že sa mi ľudia so všeličím zdôveria, a pritom nemám vo zvyku, veľmi sa vypytovať. O to viac si to vážim. Dôvera je vzácna vec. Hlavne, keď sú to problémy, o ktorých v mojom veku a situácii ani len nechyrujem. Niečo z toho vo mne vždy ostane. Ktosi mi raz povedal, že sa tým cibrí empatia a akosi zvláštne sa zmenšujú aj vlastné smútky, starosti a občasné melanchólie. Hm. Niečo na tom bude. Včera ráno som sa pritom pristihla. Hľadala som správne slová, počúvala a dívala sa do skrivenej tváre kamarátky Evy. Viem aké to je. Ale úľava niekedy prichádza až postupne. Možno až večer, keď sa vráti k synovým množinám. A iba tam bude svet chvíľu taký gombičkový a zrátajú sa aj hrušky s jablkami. Až doma sa zaklapnú, pomyselné dvere prežitého dňa. Ale dovtedy, žiadne povzbudivé slová nie sú zbytočné ...Poobede ma zase v práci na chodbe zastavil ružolíci dedko.„Dušička, a Vy by ste mi nevedeli pomôcť? Kázali mi tu čakať a ja mám onedlho autobus až do Popradu.“ Prišlo mi ho ľúto, ale aj tak som mu mohla dať len zopár pečiatok a na ostatné som len malý pán. Na chvíľu sa sám od seba neveselo rozhovoril, tak poďakoval a odišiel. Možno naozaj niekedy stačí len pár minút sústredene počúvať a pomyselne zobrať časť z nákladu, naloženého na cudzích pleciach. Niekedy pomôže pár slov, nech aj znejú ako klišé, možno poľutovanie a objatie, ako také malé nezištné dobro. Čokoľvek, len neostať hluchým a ľahostajným. Tak skúsim aj ja, na chvíľu zo seba, niekde čosi striasť. Aspoň z jedného ramena. Ono sa vždy sa niečo nájde. Aj na pár výchovných ...A do prístavu je ešte ďaleko.
