Viem ako veľmi bolí, keď človeku, aj keď len nechtiac ublížia. Preto mám dnes chuť hanbiť sa až na samé dno, za slová povedané v chvate, v zlosti. Ešte šťastie, že najradšej riešim veci kým sú horúce. Kým sú horké slová ešte teplé, nepremlčané. Kým nedávajú šancu zaťatej tichej domácnosti, ktorá je len zbytočným žráčom vnútra. Rýchlo ju predbieham slovami „prepáč, mrzí ma to, je mi ľúto, odpusť, prosím ...“ nech sa všetko oškreté rýchlo zahojí. Niekedy to nestačí. Asi to tak má byť. Preto ešte stále cítim jednu šmuhu na duši. Búrka dávno prehrmela, teraz už len ticho prší a čaká sa na dúhu.Z premýšľania ma vytrhne „sms-ka“. Čítam: „prepáč, ešte raz, bolo to hlúpe ...“Ako dobre. Nie som sama. Je nás viac, čo túžime po dúhach v duši. Zrazu je ticho, farebné.Tak dobre sa zaspáva, keď prestane pršať ... v duši ...
