Dve na jednu

Úder striedal úder, jeden bol prudší ako druhý. Každý som chcela odvrátiť rovnakou silou, ale nohy mi zrazu zaostávali za zvyškom tela. Mala som pocit, že každú chvíľu explodujem a budú ma musieť znovu poskladať podľa nejakého romantického návodu. Napriek únave a vysiľujúcemu tempu som telo hnala až na pokraj všetkých možných rezerv. Medzi údermi som lačne lapala po dychu, aby sa mi ešte nejaký ušiel. Musela som vyzerať ako jedno spotené pobehujúce ružové čudo. Obe dobre videli moje vyčerpanie, a to im dodávalo ešte väčšiu guráž. Nešetrili ma, ale ani ja ich, keďže moja tvrdá hlava si povedala, že sa len tak ľahko nevzdá. Hm, hlava sa zbláznila, tej sa hovorí, ale čo nohy. Nuž, čo mali robiť, nakoniec to obe ustáli. Šialená kombinácia.Každému muselo byť na pohľad jasné, že to nebola vyrovnaná partia. Neľutujem ani jeden úder, ale už to tak skoro s nádejnými talentami skúšať nebudem. Tie sa už narodili s tenisovou raketou v ruke. A štyri desaťročné nôžky oproti mojim dvom dvadsaťsedemročným, to je predsa značný nepomer. Nuž, ale asi na tom kondične nie som až tak zle, zatiaľ sa hýbem. Akurát, že si na tie dva talenty s láskou a vďakou spomeniem pri každom sadaní na stoličku a dnes veľmi oceňujem aj vynálezy ako výťah a pohyblivé schody.Ešte niečo. Už viem, prečo tenistka Mária Šarapovová pri každom zápase a po každom údere tak reve, že ju počuť na všetky dvorce.Veľká škoda, že ma nevidela mama, aspoň raz by bola spokojná, že mám v tvári dobrú farbu :o)