Ja ako malá školáčka s červenými mašľami a moji nerozluční spojenci. Magnetofón Grundig a moja prvá páska. Mala zeleno-sivú farbu, Opus ju vtedy vydal za 58,- Kčs. Naozaj mi celkom čisto hrá ešte aj dnes a nedala by som ju z rúk ani za nič. Stále dookola ma nabádala, vraj: „Chráň si svoje bláznovstvá.“ Z niektorých som naozaj stále nevyrástla. Ostal vo mne kus dieťaťa. Vtedy som ani nemohla uveriť, že tá páska je naozaj iba moja. Mama ma musela ešte dlho presviedčať, že ju určite nepožičala od tety z MNV. Ani netušila ako vtedy spečatila „Osud môj.“ Veď škôlkari skôr bežne riešia veci ako „Diera v plote,“ než to, či žijú naozaj každý deň ako „Poslednýkrát.“
Ibaže potom prišiel jeden úplne „Nemoderný chalan“ a na svete bola moja platonická láska. Vravel mi: „S tebou je kríž.“ Veď to nič. Za to „Marcel z malého mesta“ bol iba môj. A boli „Sme svoji.“ Od samej lásky som jeho meno doma napísala červenou fixkou na elektrickú rúru. Taká veľká láska to bola.
Bezstarostné chvíle som nútene vymenila za školu, ale moji spojenci rástli spolu so mnou. Hlavne k „Šlabikáru“ som vtedy mala extra vzťah. Akurát, že sme naň časom s bratom nahrali Vianočné pásmo: „Keď si zima bielym šálom hrdlo omoce ...“ Keď sa to dozvedel otec už sme si vraveli: „Máme to zrátané.“ „Šlabikár“ ešte zoženiem, ale naše recitačné pásmo je neopakovateľné a jedinečné. Nakoniec pri Vianočnom stromčeku aj tak všetci plakali, ale od dojatia. „Hodiny slovenčiny“ som mala najradšej, horšie to bolo s matikou, akosi som nevedela pochopiť, že „Dve a dve sú predsa štyri.“ Veru, v škole bol „Pestrý život.“
Nepochybne, všetky platonické lásky boli niečím krásne, ale len do chvíle, kým sa nevrátil ON. „Chlapec z ulice“ a z lásky mi zložil pieseň. „Catherine, ja Ťa veľmi ľúbim, čo len budeš chcieť, všetko na svete sľúbim...“ On jediný mi verejne vyznal lásku. Možno som bola preňho to „Správne dievča“ a on pre mňa „Tulák v čiernej bunde.“ Zaplnil moje „Voľné miesto v srdci“ a bol z nás „Prípad pre rodičov.“
Aj napriek ranným skúsenostiam s platonickou láskou som sa vždy červenala, keď na mňa všetci na našich pravidelných diskotékach v detskej izbe ukazovali prstom: „Do Teba do Teba do Teba, zaľúbil sa chlapec.“ Začal sa mi páčiť „Fero.“ „Jeden z posledných“. Dovalil sa priam takou rýchlosťou ako „Guľový blesk.“ A vtedy som konečne pochopila aj to, prečo sme museli každý rok chodiť na festival do Východnej. Jasné, že ocovi sa páčili „Tanečnice z Lúčnice.“ Cestou domov sme s bratom vyrevovali v aute: Ó, Bože odpusť, odpusť rebelom.“ Vtedy sme netušili ani o čom spievame, ani to, že náš spev bol aj tak trochu historický. Až neskôr som sa dozvedela, o čom sme vlastne spievali a prečo sme ju potom už nikde nepočuli.
Ale naša známa trojka, ja, Grundig a pásky, stále víťazila. Boli sme nerozlučné ako „Dvojčatá.“ A vraveli si „Nás nik neporazí.“ Iba ak „Chlapčenský úsmev“ alebo nejaká iná „Miestna jednička.“ Hlavne prázdniny boli bohaté na zážitky, a to za každého počasia. Keď bola akurát „Tlaková níž, tak sme vysedávali „Po schodoch“. Vždy sme vedeli, že „Psi sa bránia útokom“ a aj to, aké nádherné sú „Motýle zblízka.“ A keďže sme vyrastali na dedine a na „Rande so svojím mestom“ sme až tak veľmi nechodili, tak sme si povedali prečo nie: „Skúsime to cez vesmír.“ To je to „Umenie žiť.“
Jedného dňa sa stalo čosi úžasné. Ešte stále som sa držala maminej sukne ako „Dievča z reklamy“, v bruchu som mala také zvláštne šteklenie a všetko sa vo mne akosi ozývalo. Brat ešte vtedy nechápal, prečo som zrazu taká pojašená. My dievčatá „Sme také, aké sme.“ A hlavne na koncertoch. Tých úplne prvých a nezabudnuteľných.
Desať rokov na ramenách, to už bol dosť „Nebezpečný náklad.“ Už sme vedeli, že „Nevesta v piatom mesiaci“ je niečo „Mládeži neprístupné.“, nebáli sme sa ani keď sa strhla „Malá nočná búrka.“ Vedeli sme čo to asi znamená, "Keď ťa nechá dievča." Ale tiež sme začínali celkom inak vnímať slová „Vieš, jedna láska je vždy prvá."“
Rástli sme spolu. Pásky, Grundig a ja. Ani sme si to príliš neuvedomovali a bolo nám krásne aj vždy bude. Ako by povedal Boris Filan, tie pesničky sa dostali do pesničkového neba, majú svoj vlastný príbeh, z ktorých každý je aj tak trochu náš.
