Mesto sa zo dňa na deň vyliahlo a ja som sa už nemohla dočkať, kedy zhodím kabát, čižmy, zbrázdim mesto tam a späť. Zobrala som si dovolenku, že sa trochu ako mačka vyhrejem na jarnom slnku. Eva stále niečo trkotala, väčšinou čosi z tradičnej zmesky, chlapi, zľavy, robota, stále dookola. Môj cieľ bol už vopred jasný. Stále rovno, tak doprava, potom už len jeden schodík, a tak nech sa bláznia všetky poháriky naraz. „Tak, už ti je dobre? Vidím, že si takmer dosiahla stav blaženosti.“ Spýtala sa ma Eva, keď som už päť minút ani neprehovorila. „Fantasticky! A to som ešte len pri prvej!“ S privretými očami som srdečne pozdravovala vynálezcov zmrzliny. Prvá jarná do ruky, to je malá oslava. Do tej blaženosti na rohu zahrali stáli štamgasti cigánsky čardáš a svet bol pre tú chvíľu gombička. „Aaaaau. Otlačili ma topánky!“ Zjačala Eva a prerušila môj čardášovo-čokoládový rytmus. „To nič. Veď aj mňa. Ale musíš aj čosi vydržať! Daj si čokoládovú a prestaneš to vnímať.“ O slabú polhodinku sme si už od mladého lekárnika pýtali náplasti. Keď videl ako bolestne som zasyčala, tak mi pribalil aj chladivý gél na nohy. Potom sme si v parku na lavičke, hlavne nenápadne, náplasti hneď aj nalepili. Ja na malíčky (podobnosť s priezviskom čisto náhodná :o) a Eva na päty. Poobede som dorazila domov a s obrovským nasadením som vtrhla rovno do záhrady. Mama sa len spokojne usmievala, ako mi to pekne ide od ruky, a pritakávala, že by som si dovolenku mala brávať častejšie. Motyka, hrable, rýľ, nožnice, vedrá, hnojivá, rašelina, fúrik, všetko mi rad radom behalo cez ruky. Lietala som po záhrade ako divá a určite to nebolo tou čokoládovou. Ale to pochopí len ten, kto má lásku k záhrade dobre vypestovanú. Susedia zase čosi pálili, tak som po prvej odpracovanej hodine, kompletne smrdela ako slanina. Potom som už celkom prestala vnímať čas. Postupne som len precitávala pri každom zohnutí a vrchovato naložených fúrikoch. Darmo, už som veľmi dobre vedela, čo ma čaká, ale to jednoducho patrí k tomu.Tak a ešte celková jarná bilancia: prvé pehy od slnka, úspešný útok na zmrzlináreň, čerstvé otlaky od topánok, kancelárske prsty od hliny, škrabance od malín a „svalovica“ z jarného šantenia, na ceste. Keď som sa celkom sýta, plazivo, popri plote vracala zo záhrady, na vrátkach som zbadala sedieť hrkútajúci párik hrdličiek. Hm. Tak žeby tie jarné rozkoše, predsa ešte stále neboli kompletné?
