„Ta to krasny čas, ne?“ zhovárajúsa tetky pri stánku s vencami. Prikývnem a prerátam si, čo všetko dnesmusím stihnúť. Stále tvrdím, že soboty by mali byť aspoň o pár hodíndlhšie. Ochotne mi ponúkajú vyzdobené vence. Nemám nič proti ich vkusu, ale z umelýchkvetov sa mi ježia chlpy. Vyberám si len voňavú čačinu. Na ostatnom si zgustnempo svojom.
Vidím sa niekde v diaľke akomalá, keď v hnedých pančucháčoch, štvornožky leziem pod stôl a zberámnapadané kvety, vetvičky z tují, buxusu a do drobných prstov ma picháčačina. Tam rovno pod stolom si viažem malé kytičky a o každej simyslím, že je tá najkrajšia. Vždy som ich potom tajneprepašovala na hrob starým rodičom. Odjakživa sme vence na dušičky robili doma.Chodil k nám otcov kamarát, ktorý vždy priniesol tú najvoňavejšiu čačinu a bielechryzantémy veľké ako moja malá hlava. Volala som ho ujo Kvietočkár. Škoda, aleposledné roky naši od tejto tradície upustili.
„Tak chcete aj tie sušenélimonky?“ vyruší ma zo spomienok tetuška v károvanej šatke. „Áno, zoberiem si tie fialové.Hodia sa na tento čas...“
Dnes už síce nelozímštvornožky popod stôl, ale to ostatné mi ostalo. Stačí teplý šál, prechádzka záhradou,tak ešte preskočiť potok a vidieť krásu všade navôkol. Potom už len ísť za nosom fantázie.
A tu je malá ukážka. Robila som ich preradosť, keďže moja tvorivosť sa doma stretáva väčšinou s nepochopením. Tuším skončí na hrobe neznámeho ruského vojaka, pochovaného na našomcintoríne v dedine ...
