Malá pomsta na taliansky spôsob

Lenivo kráčam horúcim obedňajším mestom. So zmrzlinou v ruke sa nedám ani za nič. Tiché klopkanie sandálikov na mestskej dlažbe, striedam s chuťou čokoládovej, jahodovej, vanilkovej. Aký krásny deň, pomyslím si. Tuším si ho ešte vylepším. Zamierim do obchodu s cédečkami, či neobjavím zaujímavý nový titul. Rada tam chodievam, okrem iného tam predávajú traja ochotní mladí muži :o) Spokojne si prezerám obaly, premýšľam, kto by mi dnes urobil koncert na želanie. Nakoniec odchádzam s tým, že si to ešte premyslím a vrátim sa. Len ešte netuším, že to bude tak skoro. Cup, cup, znova počujem sandáliky na ulici a teším sa z pocitu pekného dňa. Zrazu počujem iba jednu. Pozerám na nohy, jedna bosá, druhá obutá. Obleje ma pot, prvýkrát. Čo najnenápadnejšie sa vrátim a zistím, že jedna nôžka bude musieť ostať bosá, sandála ostala medzi dlažobnými kockami a jediný remienok je fuč. Obleje ma pot, druhýkrát, intenzívnejšie. Čo teraz! Telefón! Ostal v práci! Teda! Obleje ma pot, tretíkrát, už sa tvoria kvapky. Purpurová a polobosá sa vraciam do obchodu, k trom mladým mužom, s prosbou, či si od nich môžem zatelefonovať. Ani netuším ako, ale v tej červeni si nakoniec spomeniem na číslo do práce a koktám niečo o hanbe a úpenlivej prosbe o pomoc. Obleje ma pot, tretíkrát, prvá kvapka už steká dole chrbtom. S poďakovaním a nádejou odovzdávam telefón, mysliac si, že kým príde kolegyňa, prečkám si tú chvíľu u nich. Figu! Sú červenší než ja a nezmôžu sa na slovo. Tak si pekne vycupkám pred obchod a čakám a čakám. Je čas obeda, stojím na najfrekventovanejšom chodníku v meste. Nemám na výber, tak len bezmocne čakám. Kolegyňa si dáva načas a ja sa v tom všetkom, okrem potu, krásne máčam. Prešla viac ako polhodina a ja konečne vidím vysmiate kolegyne. Idú tri. Samozrejme, to si predsa nemohli nechať ujsť. Prvých päť minút sa všetky pučíme od smiechu. Ďalších päť, keď zbadám svoju náhradnú obuv. Nič iné nenašli. Nemám na výber, tak si obúvam staré poltopánky, s letnými šatami mi "ladia" priam fantasticky. Zakaždým, keď sa na ne pozriem, zadúšam sa od smiechu. Pot ma oblieva v jednom kuse, ale už mi je to úplne jedno. Len v duchu odovzdávam vrelé pozdravy do Talianska. Za krásne sandáliky Made in Italy, ktoré v kombinácii s mestskou dlažbou tiež Made in Italy, tvoria ozaj podarený, prefíkaný taliansky pár.Večer mi volá mama a nič netušiac ma provokuje otázkou: "Neprídeš domov? Varila som také dobré špagety."Aaaaaaaaa.