„Keď som tancovala, ľudia sa uhýbali a robili nám s partnerom priestor. Žiarila som! Aaach, to boli časy!“"Jasné, predvádzali ste sa. Ale muselo to byť úžasné!"Prezeráme si staré fotky a medzi nimi nájdem na malej kartičke tanečný poradovník z jedného večera. Sú tam mená tanečníkov, druh tanca a miesto pre malý odkaz. "Hmmmm, že vraj sa s Tebou dobre tancovalo, a že si bola veselá spoločnica a nejaký Andrej Ti chce byť na svadbe.""Vidíš, vidíš, ja som nebola žiadne béčko."„Mama a čo tento? Nejaký Jozef.“„Ten sa za mnou aj akože dlho „šalil“, ale nakoniec z toho nič nebolo. To sme len chodili a chodili a nikam to neviedlo.“„Ešte tu je zopár mien.“„Laco, Paľo, tí bohužiaľ tancujú už tam hore.A Stana? Toho som minule stretla v meste. Vôbec sa nezmenil. Stále rovnaký vtipkár, čo mi večne stúpal na špičky.“„Waltz, samba, tango, cha-cha, bugy ... A lipsy? To je čo za tanec?“„To sa tancovalo takto. Aha.“Zdrapne otca a on sa opýta, či jej preskočilo :o)Zadúšame sa od smiechu a spomienkový film beží ďalej ...Spomenie si svoj prvý tanečný kurz a ja tiež. Ako sa moje obrovské nadšenie zrazilo s najväčším kusom dreva, ako to moje obrovské nadšenie, napriek kusu dreva nepoľavilo, ako sa z toho dreva, napokon čosi tanečné vykresalo. Drevo bolo ale veľmi snaživé. Odvtedy tvrdím, že naučiť sa tancovať, dokáže každý. Minule sme sa po rokoch streli v meste. Pamätal si ma. Ktovie, či aj tanečné kroky.Vraj pohľad na ženu, keď sa nesie parketom, patrí medzi tie najkrajšie. Vyjadriť emócie tancom, vedieť ich zabaliť do príbehu, nechať svoj rukopis na parkete, je ako napísať báseň. Oboje však treba precítiť srdcom ...
