„Dobrý deň, môžem vojsť aj so zmrzlinou?“
„Nech sa páči, len poďte ďalej.“
S úsmevom ma privíta milý pán. Hlavou mi prebehne, že nabudúce prinesiem zmrzlinu aj jemu. Ktovie akú má rád. Pôsobí vždy tak príjemne, ako ľudia, ktorí si život vychutnávajú ako dezert ku káve.
Pokojne si prezerám plné police. Už viem, kde mám čo hľadať. Chvíľu len tak načúvam, kráčam spolu s písmenkami. Na prvej polici zhora sa hašteria ženy. Na dolnej sa hľadá motív vraždy. Vedľa niekto stratil lásku, kľúče. Oproti začala vojna. Hneď pod ňou počujem presladené vyznanie lásky. Okrikujú ma všetci, z každej strany. Dobre sa tu cítia, ale radi by niesli svoj príbeh ďalej medzi ľudí. Vraj, nech ich beriem so sebou.
Vyruší ma hlas milého pána: „Môžem Vám nejako poradiť?“ „Ďakujem, trochu si to tu obzerám.“ Zrazu začujem stíšený mužský hlas z konca jednej police. Píše List jednej žene. Píše krásne.
Mám ústa plné tvojich úst,
mám dlane plné tvojich dlaní
a v lebke jak vietor v roklinách,
mi znie hlas tvoj rozvzlykaný.
Zasnívaná veršami počujem len akoby z diaľky:
„Vybrali ste si?“
„Áno, túto si zoberiem. Presne toto som dnes hľadala.“
Zakaždým, keď odtiaľ odchádzam, hlavou mi prebehne aj trochu ironická Filanova Klasika. Usmejem sa sama pre seba, opúšťam malý obchodík na Hlavnej ulici, aj jeho zvláštnu vôňu. Vôňu akou voňajú iba antikvariáty.
