Včera som na autobusovej zastávke zazrela vylepený plagát. O takomto čase sa už vždy lepil aj jeden cez druhý. Po advente sa každý tešil na zábavu. Premýšľam, či si mám ísť s trochou nostalgie oživiť časy, keď som doma dupala nohami, či dostanem povolenie na výjazd. Lebo odo mňa závisel aj Štefanský osud ďalších kamarátok. Vraj som bola zárukou, že ak idem aj ja, tak sa každá dostane bezpečne domov. (to sa len trošku chválim :o) Ó sladké pätnástky!Do vedľajšej dediny sme to nemali ďaleko. Tak sme sa vždy vyobliekané (žiadne rifle a pod.) vybrali pešo. Niekedy sa nás nazbieralo aj zo dvadsať kusov. Na vstupnom sme na ruku dostali okrúhlu pečiatku obecného úradu, a potom to už šlo veľmi rýchlo. Chlapci si to namierili pre náladu priamo do výčapu a my sme už bez ostychu tancom otvárali prvé kolo. Kto nezažil neopakovateľné čaro dedinských zábav, asi nepochopí. Ale tá naladená zmeska, čo sa tam vždy stretne, je naživo jednoducho nezabudnuteľná. Korunu všetkému dáva vždy kapela. Vždy som si myslela, ako len tí chlapci všetci vedia tie anglické texty. Až kým som raz nevidela to majstrovské esperanto „píš ako počuješ.“ Jeden kamarát má taký univerzálny text „geč ju, seč ju, heč júú.“ Skúste si to. Každá nezadaná dievčina sa tešila hlavne na čokoládový tanec. Ten býval presne o polnoci. Kapela vtedy zahrala zopár vážnych „slaďákov“ a vyhlásila čokoládový tanec. A čokoládový preto, lebo počas neho sa vždy predávali o sto percent predražené Zora čokoládky. A mládenci, či chceli alebo nie, vyťahovali „stovečky“. Nemohli predsa ostať v hanbe. Hlavne keď pri tanci stískali nádejný vzťah.Okolo pol druhej bývalo aj kolo ľudoviek. To už mládenci cez košele filtrovali čistý alkohol. Čardášov im vždy bolo málo, tak ak chceli, aby kapela ešte čosi pridala, tak stovky opäť veľmi rýchlo putovali, tentokrát za struny. A ešte raz a ešte raz, aj do druhej nohy! A tak rýchlo do výčapu, doplniť pitný režim. Sudové víno bolo vždy také kyslé, že až za ušami tŕplo. Ale to vraj len po prvých dvoch deci. Potom vraj bolo celkom chutné. Vraveli tí, ktorí po ňom okolo tretej, už sladkokyslo spali na stoloch.Už takmer kikiríkali kohúti, keď sme sa vracali domov. Zahlásila som sa, že som vytancovaná, a že som doma. Otec sa ma vždy opýtal: „A bola aj bitka? Lebo keď nebola bitka, tak to nemohla byť dobrá zábava!“ (srandista :o) Tí legendárni bitkári, vraj kedysi vytrhávali aj tyčky z plota. Hm, veru. My Vychodňare. Temperamentný to národ!Tak premýšľam. Mám ísť, nemám ísť, mám ísť ...
