Mám rada ľudí, ktorí robia veci pre radosť. Pre radosť svoju aj iných. V ich okolí sa nákazlivo rozšíri dobrá nálada. Občas je taký večer, keď každý sa pozná s každým a nikto s nikým, keď sa nehľadajú žiadne dôvody, príčiny, len sa tak všetci svorne vezieme, v jednom malom Modranskom vláčiku. A ja vtedy do diaľky odkazujem všetkým odžitým stmavnutým dňom: „Pssst! Teraz nie, prosím. Preč, preč. Túto chvíľu si chcem vychutnať, žiť iba pre ňu. Tu a teraz ...“ Kamarát by sa ma opýtal. To myslíš niečo také ako že „kontrol alt dilit?“ Hm. Celkom praktické.Cítim sa ako vo filme, keď sa započúvam do napoly amerického country. Automaticky sa rozhojdám na stoličke. Že to nie je, to moje pravé z orecha? Isto nie som v tú sekundu jediná. Vlastne na tom vôbec nezáleží. Hlavne keď zachutí naraz všetkým. Aj decentnému staršiemu páru pri vedľajšom stole, aj pätnástke sediacej na kolenách svojho čerstvého frajera, aj Katke, ktorá má doma zopár Slávikov, aj zopár oblekovým, aj džínsovým, aj stálym štamgastom s penou na žltých fúzoch. Kapela ďalej spúšťa a s tretím akordom sa na malý provizórny parket odváži prvý pár. Stoličky sa nesmelo odsúvajú, vzdialenosti očí skracujú, zaznie kĺzavá melódia a vtedy rada púšťam myšlienky na voľnobeh. A tak poskakujú kdesi po stoloch, pomedzi pivové poháre a voňavé cibuľové chleby. A mne je do smiechu pri predstave, že pri treťom stole možno sedí Robert Modrooký s chalanským úsmevom a stetsonom posadeným hlboko do čela. Usmievavá, kyprá čašníčka mu donesie pivo, on ráznym pohybom zdvíha pohár a na niečo ponad stoly pripíja. Na lásku, možno. Žmurknem a dám si dúšok. „Čo ti je smiešne?“ „Nič. Len ... To nevysvetlíš."„Na. Daj si cibuľu, fajne štípe.“A tam, v tom namletom hluku emócií, na chvíľu precitnem a na sekundu sa zastavím. Hm. Pred pár týždňami sekt a francúzske slimáky, dnes cibuľový chlieb a pivo. Zrazu mám strašné nutkanie vstať na stoličku a na plné hrdlo zakričať: „Milujem také úžasné kontrasty životaaaa!“S chuťou chrúmem a vravím si, že je celkom jedno kde som. Je to o ľuďoch. Všetko je o ľuďoch.„A už mi povieš, čo ti je furt smiešne?“"Hm. Nič. Len je mi tak celkom ... obyčajne dobre ...
